Prečo ľudia ešte nenavštívili Mars?

Prednedávnom vzbudilo v médiách celkom veľký rozruch pristátie amerického výskumného vozidla Curiosity na Marse. Samozrejme, netrvalo dlho, a ozvali sa prvé hlasy tvrdiace, že dať 2,5 miliardy dolárov na niečo také, sú proste vyhodené peniaze. Osobne mi prídu takéto námietky ako úplne neférové, pretože táto suma vyčerpaná v priebehu ôsmych rokov na obohatenie našich znalostí o vesmíre  nie je vôbec taká veľká, keď sa napríklad zoberie do úvahy, že ľudia boli zo svojich vlastných peňazí  zaplatili za návštevu filmu Avatar dokopy 2,78 miliardy dolárov, pričom dúfam, že keď poviem, že prínos tejto druhej investície pre ľudstvo bol oveľa menší, nebudem znieť ako niekto, kto neznáša filmy.

Umelecká vízia základne na Marse

Priority vlád sú inde

Ak chceme vidieť ako záleží vládam na rozšírení nášho poznania a urýchľovaní technologického pokroku, s čím sa podľa mňa spája aj obrovské množstvo ekonomických benefitov, je užitočné pozrieť sa na to, koľko sú do neho ochotné  investovať v porovnaní s inými oblasťami. V tomto článku budem výšku dotácií pre vesmírny výskum porovnávať s dotáciami pre armádu. 

V roku 2011 bol rozpočet americkej armády 711 miliárd dolárov a rozpočet NASA 18,48 miliardy. Samozrejme, veda nie je v USA financovaná len cez NASA a tak si môžeme k tomuto pripočítať ešte pár miliárd, ale  nepomer medzi financovaním týchto dvoch sektorov ostane aj napriek tomu očividný. Ak si myslíte, že toto sa týka len USA, obávam sa, že sa mýlite a v skutočnosti je situácia vo zvyšku sveta buď veľmi podobná, alebo ešte horšia. Podľa niektorých zdrojov dali na vesmírny výskum vlády  v roku 2011 a 2012 dokopy 32 miliárd dolárov, zatiaľčo podľa niektorých zdrojov celosvetové výdavky na armádu dosiahli  v roku 2011 1,735 biliónov dolárov, podľa iných zdrojov ešte viac. Samozrejme, nerobím si ilúzie, že by sa tento pomer mohol niekedy obrátiť, ale ak by sa dávalo čo i len o desatinu menej na zbrojenie a tieto financie sa využili na vesmírny výskum, mohli by sme navštíviť Mars, či vybudovať základňu na povrchu iného vesmírneho telesa. Prečo si niečo také myslím? Napríklad v roku 2002 Rusko navrhlo plán vyslania človeka na Mesiac v spolupráci s NASA a Európskou vesmírnou agentúrou, pričom odhad ceny takéhoto projektu bol 20 miliárd dolárov. Dohoda bola zamietnutá aj pre finančné dôvody a hoci je treba povedať, že tento konkrétny návrh označilo mnoho odborníkov za nerealistický, aj v ďalších návrhoch misií na Mars sa ráta s podobnými sumami (dokonca súkromný projekt s názvom Mars One, ktorý podporuje aj držiteľ Nobelovej ceny za fyziku Gerard 't Hooft, odhaduje, že cena vyslania prvých 4 ľudí na Mars by bola okolo 6 miliárd dolárov).  20 miliárd sa môže aj napriek všetkému čo som napísal vyššie stále zdať ako  obrovská suma vzhľadom na otázny prínos takejto aktivity, no napríklad  pôžičky Grécku, ktorých účinnosť tiež spochybňuje veľké množstvo ľudí, dokopy  dosahujú výšku väčšiu ako 10 násobok tejto sumy. Ďalším príkladom toho, že problém nie je v nedostatku peňazí, ale v chýbajúcej politickej vôli,  je napríklad fakt, že suma, o ktorú štát ročne prichádza kvôli oslobodeniu cirkví od platenia daní, bola len v USA vyčíslená na 71 miliárd, pričom skutočná suma môže byť aj vyššia.  Navyše tých približne 20 miliárd, ktoré by stála ľudská misia na Mars, by samozrejme nebolo treba zaplatiť v priebehu jedného roka, ale v priebehu dlhšieho časového obdobia, inak povedané, ak by projekt trval napríklad len 5 rokov, ročne by stál 4 miliardy dolárov, z čoho vyplýva, že ak by napríklad už spomínané Spojené štáty americké zdanili cirkvi, stačilo by, keby použili 5,6% z tejto sumy za týmto účelom a zvyšných 67 miliárd by bolo možné stále použiť pre boj proti hladu chudobe, nevzdelanosti  a podobne.

Posledné, čo by som rád k téme záujmu vlád o vesmírny výskum a vedu ako takú poukázal, je nie priamo s vesmírom súvisiaca, no predsa zaujímavá skutočnosť. Najdrahší vedecký experiment v dejinách „Large Hadron Collider“ stál viac ako 4 miliardy dolárov, cena lietadlovej lode USS George H.W. Bush (CVN-77) sa však vyšplhala na 6.3 miliardy dolárov. 

Ešte raz k tomu Avataru zo začiatku

Na začiatku som spomínal, koľko zarobil film Avatar a teraz na záver sa chcem k nemu vrátiť a povedať, že sa možno naivne domnievam, že ak sú ľudia ochotní zaplatiť 2,78 miliardy dolárov za film, v ktorom navštevujeme iné planéty, možno by boli ochotní toľko prispieť aj na to, aby sme ich skutočne navštívili.  Napríklad projekt Mars One, ktorý som už spomínal vyššie, je možné podporiť kúpou ich trička (tu) za 25 dolárov a ja si myslím, že hľadať financie medzi obyčajnými ľuďmi je správna cesta. Ak by sa, či už Marsu One, alebo inému projektu podarilo dostatočne zviditeľniť to, že ho môžu dotovať aj obyčajní ľudia myslím si, že nie je úplne nereálna predstava toho, že by sa našlo dostatok ľudí, ktorí by boli ochotní raz za rok darovať napríklad  čiastku zodpovedajúcu cene jedného lístka do kina na to, aby umožnili ľudstvu navštíviť napríklad Mars. V prípade, že by sa ročne podarilo nazbierať toľko, koľko zarobil vyššie spomínaný film, možno by boli problémy s mnohými vecami, no určite nie s peniazmi.
Zdroje:

http://www.newscientist.com/article/dn2511-russia-proposes-manned-mars-mission-by-2015.html

http://www.nasa.gov/pdf/622643main_FY%2013%20Budget%20Presentation.pdf

http://www.spacenews.com/civil/110608-msl-needs-more-nasa-audit.html

http://www.boxofficemojo.com/movies/?id=avatar.htm

http://www.sipri.org/research/armaments/milex/resultoutput/milex_15/the-15-countries-with-the-highest-military-expenditure-in-2011-table/view

http://www.secularhumanism.org/index.php?section=fi&page=cragun_32_4

http://en.wikipedia.org/wiki/USS_George_H.W._Bush_%28CVN-77%29

http://www.nature.com/news/2008/080905/full/news.2008.1085.html
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Mars-manned-mission-NASA-V5.jpg

Sam Harris o morálke kresťanstva (sk titulky)

Dnes som zapracoval na ďalšom preklade, tento krát prišiel na rad názor Sama Harrisa na náboženskú (kresťanskú) morálku.

Čítanie s porozumením

Už dlhé roky sa na Slovensku hovorí o tom, že deti majú problém s niečím, čomu sa hovorí čítanie  s porozumením. Vždy som túto otázku vnímal ako vzdialený a preháňaný problém, však ako môže mať niekto problém porozumieť písanému textu, že? Od kedy sa však na tomto blogu začali objavovať dlhšie diskusie pod príspevkami a ja som si sem - tam začal prezerať aj diskusie k článkom mimo neho, pochopil som, že situácia je oveľa horšia, ako som si kedy predstavoval.

Príklad z môjho blogu

Napríklad môj pár dní starý relatívne kontroverzný článok, ktorý sa skladal prevažne s citátov z Biblie a minima vlastného textu, vzbudil celkom vášnivú diskusiu, pričom niekoľko ľudí evidentne nedokáže rozpoznať rozdiel medzi mojim výrokom „Biblia nie je bezchybný zdroj morálky“ a výrokom, ktorý mi vo svojich reakciách pripisovali „Biblia bola v čase svojho vzniku najväčším barbarstvom široko ďaleko“. Najsmutnejšie je, že jeden z diskutujúcich, ktorý nevidel rozdiel v týchto dvoch výrokoch, o sebe v podstate ešte napísal, že sa čítaním živí.  Ďalšou bežnou ukážkou neschopnosti rozumieť písanému textu bolo v tomto prípade nevšímanie si slovíčka „dokonalý“ a „bezchybný“, niektorí ľudia sa totiž sťažovali, že som v  článku vynechal tie pekné pasáže, ktoré Biblia ponúka. Tiež však pri tvrdení, že Biblia nie je bezchybný zdroj morálky nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Ak je v niečom čo i len jedna chyba, za žiadnych okolností to nemôže byť bezchybné. Takéto reakcie ma udivovali ešte o to viac, že som v poslednom odstavci tohto článku napísal „Na záver by som chcel dodať, že je samozrejmé, že Biblia obsahuje aj pekné a celkom hodnotné myšlienky, ako som sa však snažil ukázať,  obsahuje aj množstvo takých, ktoré už jednoznačne nepatria do tohto storočia a boli mnohokrát prekonané.“,  čo je veta, ktorou by som si myslel, že dávam dosť jasne najavo, že netvrdím, že je celý obsah knihy zlý.

Trocha hypotetizovania

Možno je to len moja naivná predstava, ale mám pocit, že zlé porozumenie textu priamo súvisí aj zo vznikom mnohých konšpiračných teórií, samozrejme často skombinované s efektom hry telefón, ktorú si iste pamätáte zo základnej školy, ale  hranej so stovkami, tisíckami a niekedy aj viac hráčmi.

Dôvod?

Každopádne dosť už so špekuláciami. Pravdou je, že asi už každému z nás sa stalo, že sme si niečo niekedy zle prečítali. Myslím že to je úplne normálny jav. Ak ste však niekedy nazreli do bahna internetových diskusií, určite ste si všimli, či už šlo o diskusie k článkom, videám, alebo hoci aj obrázkom, že príspevky, ktoré nemajú s obsahom pôvodného príspevku absolútne nič spoločné, respektíve evidentne si ho s niečím mýlia,  vôbec nie sú také zriedkavé, ako by človek s dôverou v ľudský druh dúfal. Osobne pochybujem, že tento jav je spôsobený niečím takým jednoduchým ako školský systém. Myslím si, že skôr to bude dôsledok akéhosi zvláštneho názoru veľkej časti spoločnosti, že každý názor má rovnakú váhu bez ohľadu na to, či dáva zmysel alebo či sa aspoň týka danej problematiky spojením s prostým faktom, že čo sa týka inteligencie, skoro 50% populácie sa nachádza v ľavej časti Gausovej krivky. 

A čo s tým?

Po pravde, vôbec netuším, či sa dá tento problém nejako vyriešiť alebo aspoň zmierniť a tento článok má preto asi formu obyčajného sťažovania sa, ale to však hádam nevadí, aj posťažovať sa občas treba. Iste, možno neviem o žiadnom zaručenom spôsobe ako tomuto problému pomôcť, ale ak tiež patríte medzi ľudí, ktorým to vadí, určite neublíži začať od seba a snažiť sa hovoriť najviac k veci, ako je to možné a vždy upozorňovať na názory, ktoré buď nedávajú zmysel alebo sú úplne o niečom inom.

Užitočná kritka

     Možno to niekomu príde ako nesmierne podivné, ale za jeden z najdôležitejších impulzov pokroku  považujem kritiku. Objektívna kritika pomáha v každej oblasti života. Predsa len na to, aby sa dalo zlepšovať, je potrebné  hlavne vedieť, kde konkrétne sú chyby a nedostatky. Problémom však je, že vo všeobecnosti ľudia väčšinou kritiku vôbec nevedia znášať, a aj keď je vecná a dobre myslená, veľa z nás si ju, minimálne v prvom momente, vysvetlí skôr ako osobný útok, a tak sa neraz stáva, že v mnohých oblastiach života ostávajú chyby prehliadané len preto, že tí čo si ich všímajú, sa na ne boja poukázať, aby nebodaj niekoho neurazili. Samozrejme, nie každá kritika je objektívna, či vôbec zmysluplná, no neexistuje oblasť vedy a života ako takého, kde by bolo možné dosiahnuť pokrok bez existencie akejkoľvek kritiky. A tak ma nesmierne mrzí, že stále existujú témy, ktoré sú vo väčšej časti populácie voči kritike skoro imúnne, či oblasti, ktorých kritizovanie je považované v niektorých končinách za trestné a u nás minimálne za spoločensky nevhodné.

     Jednou z takýchto oblastí je napríklad náboženstvo, čo je veľmi zvláštny fenomén hlavne preto, že náboženstiev existujú a existovali doslova tisícky, a vzhľadom na to, že  bohovia sa medzi sebou väčšinou nemajú veľmi radi a  každé náboženstvo tvrdí niečo iné, je viac ako očividným faktom, že všetky pravdu mať nemôžu a vlastne ju nemusí mať ani jedno. Kritika pritom nikomu nezakazuje veriť čomu len chce a kým sa nepreženie do extrémov, tiež určite nikomu neubližuje. Prináša akurát iné pohľady na vec, ktorých sa pravda predsa nikdy báť nemusí.  O to divnejšie sa mi javia prípady, v ktorých sú ľudia odsúdení, poslaní do väzenia za obyčané vyjadrenie svôjho nesúhlasu (napríklad tu ), či prípad indického skeptika, ktorého chcú súdiť za to, že odhalil skutočnosť, že „zázračné voda kvapkajúce z nôh sochy Ježiša" bola v skutočnosti len voda, presakujúca z blízkej poškodenej kanalizácie.

     Do podobnej pozície sa v závislosti od krajiny a komunity dostali aj rôzne iné inštitúcie či názory. Niekde Vami budú opovrhovať za kritizovanie alternatívnej medicíny, inde za kritiku Greenpeacu a inde samozrejme pre pokus o kritizovanie miestnej vlády. Jedna vec sa však nikdy nemení, ak nie sme ochotní počúvať žiadnu kritiku, sme odsúdení k stagnovaniu. To, že objektívna kritika pomáha, dobre vidno napríklad aj na rýchlom vedeckom pokroku posledných desaťročí. Vedci sú totiž voči sebe prudko kritickí. Každý sa snaží nájsť chyby v starých interpretáciách dôkazov, postupoch, či zaužívaných názoroch, pretože jedine tým sa dá zabezpečiť, že sa naše znalosti neustále vylepšujú, že chybné myšlienky sú rýchlo odhalené, a aj tí čo nechápu čo je objektívna kritika, sa pomerne rýchlo odsúvajú bokom.

Ak sú problém fundamentalisti, chyba musí byť aj vo fundamente.

Prakticky vždy, keď sa v mene takého či onakého náboženstva vykoná niečo hrozné a niektorí ľudia sa, podľa mňa vcelku oprávnene, začnú pýtať, či chyba nemôže byť v samotnej ideológii, prakticky všetky médiá a politici odbijú takéto otázky vetou, „Problém nie je v náboženstve, problém je vo fundamentalistoch,“ a to ma vždy rozčúli. Ak by si totiž ľudia, ktorí argument tohto typu používajú, vyhľadali význam slova fundamentalista v slovníku, zistili by, že toto tvrdenie je oxymoron.

Slovo „fundamentalizmus“ bolo odvodené z latinského slova „fundament“ teda základ, podstata. Fundamentalista je podľa definície tohto slova proste človek, ktorý urputne dodržiava základné princípy danej ideológie, v prípade náboženstiev často zveruje všetku autoritu posvätným textom a zvykne ich vykladať doslovne. Ak je teda niekto fundamentalista v náboženstve, ktoré hlása toleranciu, mier a lásku, musí nevyhnutne aj on/ona zastávať tieto hodnoty,  inak nie je fundamentalistom. Ak však bytie fundamentalistom spraví z niekoho automaticky netoleratného sexistu ochotného zabiť ľudí nezdieľajúcich jeho presvedčenie, chyba musí byť vo fundamente, teda danom náboženstve, či presnejšie v základných spisoch, z ktorých vychádza. Keď niekto vraví, že problém nie je v náboženstve, ale vo fundamentalistoch, odporuje si, problém je buď v oboch alebo ani v jednom.

A tak prosím, ak sa budete niekedy rozprávať o náboženskom násilí v severnom Írsku, bombových atentátoch v Londýne či Madride, prípadne útoku na dvojičky, či niečom, čo bude v danej dobe aktuálne a niekto prehlási, že problém sú len tí fundamentalisti, povedzte mu, že asi chcel použiť iné slovo, možno chcel povedať, že problém je v ľuďoch, ktorí si dané náboženstvo vykladajú, či v tých, čo dávajú do popredia len isté časti a na iné zabúdajú (aj keď mám dojem, že to robí väčšina), no ak si naozaj myslí, že je problém vo fundamentalistoch, potom by to znamenalo, že je chyba aj v ideológii.

Ľudská prirodzenosť a slobodná vôľa

Tento text vznikol ako stredoškolská úloha na občiansku náuku. Som si vedomý toho, že moje znalosti z oblasti filozofie sú extrémne obmedzené a tieto „Sarterove tvrdenia“ sú možno vytrhnuté z kontextu. Moje argumenty v tomto prípade, by asi bolo lepšie brať ako argumenty proti takýmto tvrdeniam, nie priamo proti Sartrovi.

Sartre je filozof, s ktorým v mnohých veciach súhlasím. Písať však o tom, v čom s ním súhlasím, nepovažujem za konštruktívne a tak sa namiesto toho pokúsim poukázať na to, v čom sa evidentne mýlil.

Sartre  tvrdil, že  ľudia nemajú pred tým, ako začnú existovať, žiadnu esenciu, keďže neexistuje žiadny stvoriteľ, že neexistuje ľudská prirodzenosť a všetko, čím sme, sa vyvíja až po našom vzniku, teda počas nášho života. Na tejto pozícii dobre vidno, že autor nemal dostatočné (možno ani základné) znalosti o vede svojej doby a neobťažoval sa svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi. Keby sa o to bol aspoň trochu snažil, iste by bol pochopil, že na to, aby existovala ľudská prirodzenosť, netreba stvoriteľa. Ľudská prirodzenosť, teda súhrn vlastností, ktoré vyčleňujú naše miesto v ríši zvierat (a sú často veľmi podobné vlastnostiam iných primátov a cicavcov), je prirodzeným dôsledkom evolúcie (a zákonitostí genetiky, ktoré boli už aj v jeho dobe veľmi dobre známe). Dokonca ešte počas jeho života, konkrétne v roku 1978, vyšla veľmi významná kniha Edwarda O. Wilsona „On human nature“, ktorá prezentuje jasne a zrozumiteľne enormné množstvo dôkazov o tom, že ľudská prirodzenosť existuje. Táto publikácia okrem iného vyhrala Pulitzerovu cenu a dala vzniknúť sociobiológii, ktorá sa dnes zvykne častejšie označovať ako evolučná psychológia.

Ďalším, podľa mňa chybným, Sartrovým tvrdením je, že každý je absolútne slobodný v tom, ako utvára svoju osobnosť a aký život prežíva. V prvom rade, človek si nevyberá okolnosti svojho narodenia, prostredie, v ktorom vyrastá, zdravie a ani genetické predispozície, ktoré formujú jeho charakter. Človek je do veľkej miery produktom vplyvov vonkajšieho prostredia a svojou slobodnou vôľou na tom môže zmeniť len málo, respektíve nič. Slobodná vôľa totiž neexistuje. Slobodná vôľa je len silným subjektívnym klamom, ale ak chceme byť intelektuálne čestní, musím priznať, že nič také neexistuje. Nervové impulzy v našom mozgu sú formované podľa fyzikálnych zákonov vzhľadom na okolité prostredie a keďže vesmír je deterministický, to ako sa zachováme, je dopredu dané od počiatku vesmíru. Prvotné rozloženie častíc všetko rozhodlo, ostatné je len priamym dôsledkom platnosti fyzikálnych zákonov. Slobodná vôľa sa však dá vyvrátiť aj experimentmi. Ak vedci napoja váš mozog na MRI a dajú vám vybrať si medzi dvoma obrázkami, budú vedieť ako sa rozhodnete skôr, ako vy, vaše podvedomie to určuje za vás. Táto skutočnosť sa dá dobre demonštrovať aj bez použitia MRI na jednoduchom experimente. Vyberte si jedno číslo od plus nekonečna po mínus nekonečno, kľukne to môže byť aj iracionálne číslo, pokúste sa ho vybrať tak, aby ho nikto neuhádol a keď si nejaké vyberiete, skúste sa zamyslieť nad tým, prečo ste si vybrali práve to a nie iné. Odpovedať na túto otázkou pomocou slobodnej vôle je nemožné. To vaše podvedomie určilo, aké číslo si nakoniec vyberiete, tak ako určuje, akú farbu máte radi a akú nie. Keď sa táto skutočnosť rozoberie do detailov, v skutočnosti každý aspekt vášho života kontroluje čisto vaše podvedomie už len tým, že vytvára vaše preferencie. Rozhoduje čo máte a nemáte radi.

Namyslenosť vedy

V poslednej dobe som sa niekoľko krát stretol s tvrdením, že  „uctievanie“ rozumu vedie k arogancii. Veda nás vraj robí namyslenými, zabúdame na pokoru a staviame pomníky svojim schopnostiam.  Musím povedať, že s tvrdeniami tohto typu kategoricky nesúhlasím a v skutočnosti zastávam presne opačný názor. Dobrá veda ničí pýchu, ktorú tisícky rokov budovala naša nevedomosť a povery.

Ľudia mali o sebe od nepamäti veľmi vysokú mienku. Prakticky každý kmeň mal vlastné mýty, ktoré hovorili o jeho špeciálnom postavení vo svete. Vo väčšine z nich bolo všetko čo existovalo stvorené práve pre ľudí, najčastejšie práve pre konkrétny kmeň.  Tisícky rokov sme verili, že žijeme v strede vesmíru, že Zem je doska a Slnko, hviezdy a Mesiac nad ňou visia pre náš úžitok.  Bola to práve veda, ktorá najprv ukázala, že Zem je guľatá, potom,  že Slnko sa neotáča okolo nej, ale ona okolo neho a nakoniec, že naše miesto vo vesmíre nie je až také výnimočné, ako sme si mysleli. Ba práve naopak, v porovnaní so zvyškom vesmíru je naša planéta len bezvýznamná štipka prachu roztrúsená medzi hviezdami.  Veda nám zobrala naše privilegované  postavenie vo vesmíre a uštedrila tak ľudskej pýche tvrdý úder, no rozhodne nie jediný. Sme druh, ktorý má pýchu v génoch natoľko, že prakticky každá oblasť vedeckého bádania prichádza do konfliktu s našou namyslenosťou.  Momentálne je asi najvýraznejším bojiskom konfliktu medzi ľudským egom a vedou otázka evolúcie. Ľudia sa od nepamäti dištancovali od zvierat. Tým nemyslím, že by sme sa ich ostýchali využívať, to nie, práve naopak, no vždy sme brali ako samozrejmosť, že my zvieratá nie sme, sme niečo úplne iné a celý zvyšok prírody je tu len pre náš osoh, alebo preto, aby nám spôsoboval problémy.  Tento pocit výnimočnosti sa ešte stále silne prejavuje v našej kultúre napríklad aj tým, že je brané ako urážka, ak označíte nejakého človeka za zviera. Veda nás však učí, že presne to sme, zvieratá. Nie je v tom žiadna urážka, žiadny skrytý význam, len skutočnosť taká, aká je. Dnes žiadny človek pri zmysloch nepochybuje, že patríme medzi cicavce a v nich do užšej skupiny našich príbuzných, primátov. Jediným logickým vysvetlením tohto zjavného faktu je evolúcia a hoci mnohí ľudia sa snažia tvrdiť, že nič také ako evolúcia neexistuje, všetky fakty ukazujú pravý opak. Je to len pýcha a nič viac, čo ľuďom bráni akceptovať tento fakt, ako keby bolo niečo zlé, že sú šimpanzy našimi „bratrancami“ a predkovia našich predkov stovky tisíc generácií dozadu boli aj predkami ich predkov. Nie je žiadna hanba priznať si, že sme čím sme, vedomosť, že sme „len“ zvieratá nás ako ľudí v ničom nezmení. Budeme našťastie, či bohužiaľ, stále úplne rovnakí,  možno len s väčšou ochotou pozerať sa s otvorenými očami na svet okolo nás.

Je nás 7 miliárd

Už viac ako mesiac žije na Zemi oficiálne 7 miliárd ľudí. Od začiatku priemyselnej revolúcie vďaka zvyšujúcej sa životnej úrovni, veľkým pokrokom v medicíne, lacnej energii a v neposlednom rade vďaka zelenej revolúcii v polovici 20. storočia rastie ľudská populácia prakticky exponenciálne. Vždy som sa zaujímal o mikroorganizmy, občas si dokonca nejaké, hlavne tie prokaryotické, pestujem, no skrátka, mám k nim vzťah. Prečo to spomínam? Pretože exponenciálny rast má naša populácia s ich populáciami spoločný. Áno, uznávam, porovnávať ľudí s baktériami, mikroskopickými hubami, riasami, či prvokmi nie je práve typické, no ja mám pocit, že to v tomto prípade vôbec nie je také nezmyselné, ako by sa mohlo zdať.
     

Čas, za ktorý sa rozdelí priemerná baktéria je zhruba 20 minút. Pri takejto rýchlosti by teoreticky dokázalo z jednej bunky za 48 hodín vzniknúť 2,5*10⁴³ buniek. V skutočnosti také enormné množstvo nikdy nevznikne a to jednak preto, že sa z prostredia relatívne rýchlo vyčerpajú dostupné živiny a súčasne sa nahromadia produkty bunkového metabolizmu v takých koncentráciách, ktoré sú pre bunky škodlivé a ak ich neusmrtia, zabránia im rozmnožovať sa. (Hudecová, 2011)

Z vyššie uvedených informácií vyplýva, že baktérie sa nerozmnožujú vždy rovnakou rýchlosťou, ale prechádzajú niekoľkými fázami. Prvou fázou je takzvaná Lag fáza - v tejto fáze sa bunky nerozmnožujú, ale len naberajú objem, dalo by sa povedať, že si zvykajú na nové prostredie, táto fáza sa líši dĺžkou podľa druhu a okolností. Nasleduje krátka fáza zrýchleného rastu a hneď za ňou sa bunky začínajú množiť exponenciálne - počas tejto fázy sa bunky delia najrýchlejšie a veľkosť populácie prudko narastá. Nasleduje krátka fáza spomaleného rastu, ktorá je dôsledkom toho,  že sa znížila koncentrácia živín a koncentrácia baktérií začala byť taká veľká, že produkty ich metabolizmu pre ne začínajú byť toxické. Situácia sa od tohto okamžiku už len zhoršuje, až je koncentrácia živín natoľko nízka a toxínov je tak veľa, že sa počet buniek, ktoré odumrú,  vyrovná počtu novovzniknutých buniek a veľkosť populácie sa nemení, tým začína stacionárna fáza -  buniek postupne odumiera stále viac a viac, veľkosť populácie sa začne postupne, no neodvratne znižovať.

Keď už máme jasno v tom ako to vyzerá s baktériami, mohli by sme sa pozrieť na to, ako sa zatiaľ darí ľuďom. Väčšinu histórie ľudského druhu rástli naše počty len veľmi pomaly a celosvetová populácia sa držala hlboko pod jednou miliardou. Až v antike sa situácia trošku zlepšila a hoci sme stále boli ďaleko od miliardovej hranice, už sa aspoň dalo hovoriť o stovkách miliónov. Miliarda živých ľudí chodila po Zemi prvý krát v osemnástom storočí, ktoré bolo aj dobou priemyselnej revolúcie, štartéra našej fázy exponenciálneho rastu, ktorej dôsledkom je, že dnes, ledva o tristo rokov neskôr, chodí po Zemi sedem miliárd ľudí. Ale vlastne načo to píšem, keď lepšie ako sto slov, poslúži jeden graf?

Na prvý pohľad sa druhý graf zdá výrazne odlišný od toho prvého, je tomu však skutočne tak? Pozrite sa naň ešte raz a skúste si predstaviť, ako by vyzeral, ak by lag fáza bola dlhšia ako exponenciálna fáza a graf by sa snažil aspoň približne odrážať reálne počty buniek v miliardách, teda počas lag fázy by populáciu tvorili napríklad desiatky buniek, inak povedané nula miliárd a na konci exponenciálnej fázy by ich bolo napríklad toľko, koľko všetkých ľudí na Zemi, teda sedem miliárd. Časť prvého grafu od začiatku lag fázy do konca exponenciálnej fázy, by po úprave vyzerala napríklad takto.

Myslím si, že teraz už väčšina ľudí podobnosť vidí. Samozrejme, podobnosť ešte nič neznamená. Problém je však v tom, že exponenciálny rast našej populácie je závislý, rovnako ako u baktérií, od dostatku živín, u ľudí pod nimi nemyslím len jedlo, ale aj fosílne palivá a ostatné suroviny, na ktorých je naša spoločnosť odkázaná. Presne tak ako baktériám vždy dôjdu živiny a produkty ich metabolizmu sa pre ne stanú toxické, aj ľudstvo  časom nevyhnutne vyčerpá zásoby fosílnych palív, ak nás neprestane  pribúdať, nebudeme mať dostatok pôdy, aby sme sa  uživili a možno nakoniec budú produkty našej civilizácie také škodlivé, že už nikdy nenájdeme dosť sily na to, aby sme napravili škodu. 
  

Na rozdiel od baktérií sme však schopní predvídať dôsledky našich činov. A  hoci doteraz rast našej populácie vyzeral skoro ako rast tých bakteriálnych, ešte je čas zabrániť tomu, aby sme s nimi zdieľali aj fázu nedobrovoľnej stagnácie a neodvratného vymierania. Je síce pravda, že ak sa ľudstvu v budúcnosti nepodarí osídliť iné planéty, skôr či neskôr iste vymrie, s tým sa však budú musieť popasovať iné storočia, my im k tomu musíme dať príležitosť a odvrátiť najprv tieto aktuálnejšie hrozby. Všetky naše problémy majú iste riešenie, no cesta k nim vedie jedine pomocou vedy a snahy pochopiť,  ako vesmír funguje a čo musíme urobiť preto, aby sme si svoje miesto v ňom zaslúžili. Toto tvrdenie je možno pre mnohých až smiešne samozrejmé. Naša spoločnosť sa však podľa neho ani zďaleka nespráva a je len na nás, aby sme sa to pokúsili zmeniť.  

Zdroje: Hudecová, D. – Šimkovič, M.: Mikrobiológia. Bratislava: 2009, 127 s. ISBN  978-80-227-3194-2

Grafy: rast baktérií , rast ľudskej populácie