V miesto
vedľa hrá hudba. Pozerám sa z okna v mužských záchodoch a rozmýšľam
o zvyšujúcej sa entropii vesmíru. Tá, ktorá sa mi zdala minulý týždeň
skoro dokonalá, je už len matnou spomienkou a tá, čo bola úžasná dnes, sa
mi vybavuje len s rozmazanou tvárou. Viem dobre, že sem nepatrím a predsa sa zdráham odísť. Čo ak prídem
o príležitosť, ktorá sa už nebude opakovať? Nie je však pravdepodobnejšie, že by taká
prišla skôr na mieste, kde sa skutočne dokážem cítiť dobre? Netuším... Hlavný problém
takého pseudointelektuála fušujúceho do vedy, ako som ja, totiž výrazne súvisí so
skutočnosťou, že je len minimum miest, kde by sa podobní ľudia stretávali a tie, kde sa
predsa len stretávajú, majú v okruhu 500 km veľmi chabú členskú základňu,
ktorú väčšinou aj tak tvoria páriky.
Opláchnem
si tvár studenou vodou a potichu opustím budovu. Verím, že tá dnešná si to
poriadne ani nevšimne. Kopa opitých spotených ľudí tlačiacich sa na pár metroch
štvorcových vie, podľa mojich pozorovaní, prekvapivo skvelo udržať pozornosť
pomerne veľkej skupiny ľudí. Na to, že je leto, je celkom chladno. Keby som
nepil, možno by mi nočný, respektíve už
ranný, chlad prišiel proste nepríjemný a rýchlo by som utekal domov. Takto
sa mi zdá celkom poetický. Kráčam náhodnými ulicami mesta a zúfalo dúfam,
že sa niečo stane, no až na pár náhodných, po väčšinou evidentne intoxikovaných,
okoloidúcich je celé mesto dôstojne tiché. To na chvíľu naruší malé zabzučanie môjho
telefónu, ktorý mi takto citlivo oznamuje, že mi prišla správa. Keď si pozriem
od koho, stratím všetku motiváciu prečítať
si z nej viac. Smutné, kým nie som úplne opitý, vzrušujú ma len inteligentné
ženy. Človek by neveril, ako dokáže takáto drobná odchýlka od normálu dokonale
zničiť osobný život inak vcelku spokojného človeka. Blízko námestia narazím na osamelé dievča so
smutným výrazom na tvári. Pravdepodobne
sa vracia z miesta, dosť podobného tomu,
z ktorého som ušiel ja. Keďže mi nejaký ten alkohol v krvi
stále trochu uľahčuje vykonávanie kontroverzných činov, oslovím ju s nádejou,
že možno ide domov sama, pretože rozmýšľa o niečom podobnom ako ja. Na
chvíľu sa zmätene usmeje a potom ovracia chodník. Našťastie stihnem utiecť
do bezpečnej vzdialenosti. Nemám rád zvratky.
Táto
udalosť ma len presvedčí, že von ma teraz nič nečaká a mal by som ísť
domov. Kým sa dostanem ku dverám od môjho bytu, je mi už vážne zima,
a preto sa dnu hrniem s očividným nadšením. Na okamih započujem
tlmené zvuky televízora vychádzajúce zo susedného apartmánu. Ani netuším kto
tam býva. Možno je to ona, mladá, inteligentná a krásna, no dvere sa
zabuchnú prirýchlo na to, aby som to stihol zistiť. Otvoriť znova ich už
nemôžem, nechcem zobudiť priateľku.