nedeľa 24. júna 2012

Disco


V miesto vedľa hrá hudba. Pozerám sa z okna v mužských záchodoch a rozmýšľam o zvyšujúcej sa entropii vesmíru. Tá, ktorá sa mi zdala minulý týždeň skoro dokonalá, je už len matnou spomienkou a tá, čo bola úžasná dnes, sa mi vybavuje len s rozmazanou tvárou. Viem dobre, že sem nepatrím  a predsa sa zdráham odísť. Čo ak prídem o príležitosť, ktorá sa už nebude opakovať?  Nie je však pravdepodobnejšie, že by taká prišla skôr na mieste, kde sa skutočne dokážem cítiť dobre? Netuším... Hlavný problém takého pseudointelektuála fušujúceho do vedy, ako som ja, totiž výrazne súvisí so skutočnosťou, že je len minimum miest, kde by sa  podobní ľudia stretávali a tie, kde sa predsa len stretávajú, majú v okruhu 500 km veľmi chabú členskú základňu, ktorú väčšinou aj tak tvoria páriky.
Opláchnem si tvár studenou vodou a potichu opustím budovu. Verím, že tá dnešná si to poriadne ani nevšimne. Kopa opitých spotených ľudí tlačiacich sa na pár metroch štvorcových vie, podľa mojich pozorovaní, prekvapivo skvelo udržať pozornosť pomerne veľkej skupiny ľudí. Na to, že je leto, je celkom chladno. Keby som nepil, možno by  mi nočný, respektíve už ranný, chlad prišiel proste nepríjemný a rýchlo by som utekal domov. Takto sa mi zdá celkom poetický. Kráčam náhodnými ulicami mesta a zúfalo dúfam, že sa niečo stane, no až na pár náhodných, po väčšinou evidentne intoxikovaných, okoloidúcich je celé mesto dôstojne tiché.  To na chvíľu naruší malé zabzučanie môjho telefónu, ktorý mi takto citlivo oznamuje, že mi prišla správa. Keď si pozriem od koho,  stratím všetku motiváciu prečítať si z nej viac. Smutné, kým nie som úplne opitý, vzrušujú ma len inteligentné ženy. Človek by neveril, ako dokáže takáto drobná odchýlka od normálu dokonale zničiť osobný život inak vcelku spokojného človeka.  Blízko námestia narazím na osamelé dievča so smutným  výrazom na tvári. Pravdepodobne sa vracia z miesta, dosť podobného tomu,  z ktorého som ušiel ja. Keďže mi nejaký ten alkohol v krvi stále trochu uľahčuje vykonávanie kontroverzných činov, oslovím ju s nádejou, že možno ide domov sama, pretože rozmýšľa o niečom podobnom ako ja. Na chvíľu sa zmätene usmeje a potom ovracia chodník. Našťastie stihnem utiecť do bezpečnej vzdialenosti. Nemám rád zvratky.
Táto udalosť ma len presvedčí, že von ma teraz nič nečaká a mal by som ísť domov. Kým sa dostanem ku dverám od môjho bytu, je mi už vážne zima, a preto sa dnu hrniem s očividným nadšením. Na okamih započujem tlmené zvuky televízora vychádzajúce zo susedného apartmánu. Ani netuším kto tam býva. Možno je to ona, mladá, inteligentná a krásna, no dvere sa zabuchnú prirýchlo na to, aby som to stihol zistiť. Otvoriť znova ich už nemôžem, nechcem zobudiť priateľku.