Je nás 7 miliárd

Už viac ako mesiac žije na Zemi oficiálne 7 miliárd ľudí. Od začiatku priemyselnej revolúcie vďaka zvyšujúcej sa životnej úrovni, veľkým pokrokom v medicíne, lacnej energii a v neposlednom rade vďaka zelenej revolúcii v polovici 20. storočia rastie ľudská populácia prakticky exponenciálne. Vždy som sa zaujímal o mikroorganizmy, občas si dokonca nejaké, hlavne tie prokaryotické, pestujem, no skrátka, mám k nim vzťah. Prečo to spomínam? Pretože exponenciálny rast má naša populácia s ich populáciami spoločný. Áno, uznávam, porovnávať ľudí s baktériami, mikroskopickými hubami, riasami, či prvokmi nie je práve typické, no ja mám pocit, že to v tomto prípade vôbec nie je také nezmyselné, ako by sa mohlo zdať.
     

Čas, za ktorý sa rozdelí priemerná baktéria je zhruba 20 minút. Pri takejto rýchlosti by teoreticky dokázalo z jednej bunky za 48 hodín vzniknúť 2,5*10⁴³ buniek. V skutočnosti také enormné množstvo nikdy nevznikne a to jednak preto, že sa z prostredia relatívne rýchlo vyčerpajú dostupné živiny a súčasne sa nahromadia produkty bunkového metabolizmu v takých koncentráciách, ktoré sú pre bunky škodlivé a ak ich neusmrtia, zabránia im rozmnožovať sa. (Hudecová, 2011)

Z vyššie uvedených informácií vyplýva, že baktérie sa nerozmnožujú vždy rovnakou rýchlosťou, ale prechádzajú niekoľkými fázami. Prvou fázou je takzvaná Lag fáza - v tejto fáze sa bunky nerozmnožujú, ale len naberajú objem, dalo by sa povedať, že si zvykajú na nové prostredie, táto fáza sa líši dĺžkou podľa druhu a okolností. Nasleduje krátka fáza zrýchleného rastu a hneď za ňou sa bunky začínajú množiť exponenciálne - počas tejto fázy sa bunky delia najrýchlejšie a veľkosť populácie prudko narastá. Nasleduje krátka fáza spomaleného rastu, ktorá je dôsledkom toho,  že sa znížila koncentrácia živín a koncentrácia baktérií začala byť taká veľká, že produkty ich metabolizmu pre ne začínajú byť toxické. Situácia sa od tohto okamžiku už len zhoršuje, až je koncentrácia živín natoľko nízka a toxínov je tak veľa, že sa počet buniek, ktoré odumrú,  vyrovná počtu novovzniknutých buniek a veľkosť populácie sa nemení, tým začína stacionárna fáza -  buniek postupne odumiera stále viac a viac, veľkosť populácie sa začne postupne, no neodvratne znižovať.

Keď už máme jasno v tom ako to vyzerá s baktériami, mohli by sme sa pozrieť na to, ako sa zatiaľ darí ľuďom. Väčšinu histórie ľudského druhu rástli naše počty len veľmi pomaly a celosvetová populácia sa držala hlboko pod jednou miliardou. Až v antike sa situácia trošku zlepšila a hoci sme stále boli ďaleko od miliardovej hranice, už sa aspoň dalo hovoriť o stovkách miliónov. Miliarda živých ľudí chodila po Zemi prvý krát v osemnástom storočí, ktoré bolo aj dobou priemyselnej revolúcie, štartéra našej fázy exponenciálneho rastu, ktorej dôsledkom je, že dnes, ledva o tristo rokov neskôr, chodí po Zemi sedem miliárd ľudí. Ale vlastne načo to píšem, keď lepšie ako sto slov, poslúži jeden graf?

Na prvý pohľad sa druhý graf zdá výrazne odlišný od toho prvého, je tomu však skutočne tak? Pozrite sa naň ešte raz a skúste si predstaviť, ako by vyzeral, ak by lag fáza bola dlhšia ako exponenciálna fáza a graf by sa snažil aspoň približne odrážať reálne počty buniek v miliardách, teda počas lag fázy by populáciu tvorili napríklad desiatky buniek, inak povedané nula miliárd a na konci exponenciálnej fázy by ich bolo napríklad toľko, koľko všetkých ľudí na Zemi, teda sedem miliárd. Časť prvého grafu od začiatku lag fázy do konca exponenciálnej fázy, by po úprave vyzerala napríklad takto.

Myslím si, že teraz už väčšina ľudí podobnosť vidí. Samozrejme, podobnosť ešte nič neznamená. Problém je však v tom, že exponenciálny rast našej populácie je závislý, rovnako ako u baktérií, od dostatku živín, u ľudí pod nimi nemyslím len jedlo, ale aj fosílne palivá a ostatné suroviny, na ktorých je naša spoločnosť odkázaná. Presne tak ako baktériám vždy dôjdu živiny a produkty ich metabolizmu sa pre ne stanú toxické, aj ľudstvo  časom nevyhnutne vyčerpá zásoby fosílnych palív, ak nás neprestane  pribúdať, nebudeme mať dostatok pôdy, aby sme sa  uživili a možno nakoniec budú produkty našej civilizácie také škodlivé, že už nikdy nenájdeme dosť sily na to, aby sme napravili škodu. 
  

Na rozdiel od baktérií sme však schopní predvídať dôsledky našich činov. A  hoci doteraz rast našej populácie vyzeral skoro ako rast tých bakteriálnych, ešte je čas zabrániť tomu, aby sme s nimi zdieľali aj fázu nedobrovoľnej stagnácie a neodvratného vymierania. Je síce pravda, že ak sa ľudstvu v budúcnosti nepodarí osídliť iné planéty, skôr či neskôr iste vymrie, s tým sa však budú musieť popasovať iné storočia, my im k tomu musíme dať príležitosť a odvrátiť najprv tieto aktuálnejšie hrozby. Všetky naše problémy majú iste riešenie, no cesta k nim vedie jedine pomocou vedy a snahy pochopiť,  ako vesmír funguje a čo musíme urobiť preto, aby sme si svoje miesto v ňom zaslúžili. Toto tvrdenie je možno pre mnohých až smiešne samozrejmé. Naša spoločnosť sa však podľa neho ani zďaleka nespráva a je len na nás, aby sme sa to pokúsili zmeniť.  

Zdroje: Hudecová, D. – Šimkovič, M.: Mikrobiológia. Bratislava: 2009, 127 s. ISBN  978-80-227-3194-2

Grafy: rast baktérií , rast ľudskej populácie

pár slov o Slobode

Tento text som pôvodne napísal ako sloh pričom podľa zadania to mal byť slávnostný príhovor k 17. novembru s názvom:

Sloboda znamená zodpovednosť a preto sa jej väčšina ľudí bojí.

George Orwel napísal „Sloboda znamená slobodne prehlásiť, že dve a dve sú štyri. Ak je toto dané, všetko ostatné z toho vyplynie.“ S Orwel-om sa v tomto prípade nedá nesúhlasiť, neexistuje väčšia sloboda ako môcť hovoriť o veciach tak ako sú, podľa tejto definície však neexistuje jediná skutočne slobodná spoločnosť, však skúste niekedy svojmu nadriadenému otvorene povedať pravdu o tom akých chýb sa dopustil  uvidíte či sa to zaobíde úplne bez následkov. 

To že skutočne slobodná spoločnosť je len utópiu však neznamená že by sme sa nemali snažiť priblížiť sa k tomuto ideálu. Práve naopak spoločnosť ktorá nemá žiadne humanistické ciele sa nevyhnutne rúti k sociálnemu ale aj ekonomickému úpadku. Dnešní deň, je dňom boja ja demokraciu a slobodu. Slovo boj je v tomto kontexte veľmi príhodné pretože tieto práva je možné získavať len postupne v menších či väčších kúskoch a neustále sa musíte snažiť o to aby vám ich niekto nezobral. V dnešných dňoch žijeme vo svete v ktorom je priemerný človek slobodnejší, vzdelanejší a žije dlhšie ako kedykoľvek predtým. Stále sme však na míle vzdialený od ideálneho stavu a všetky tieto výdobytky modernej spoločnosti sú neustále ohrozované večnými nepriateľmi pokroku: intoleranciou, fanatizmom, dogmatizmom, poverčivosťou, dezinformovanosťou  a hlavne nedostatkom kritického myslenia , jedinej esencie umožňujúcej budovanie skutočne slobodnej spoločnosti. Väčšina ľudí však má panický strach zrieknuť sa svojich povier, dogiem či nahradiť pohodlnú nevedomosť za poznanie, urobiť si na svet svoj vlastný názor a nie len prijímať názory ktoré ponúkajú ostatný je to totiž v skutku náročnejšie a môže spôsobiť že sa svet občas javí ako pochmúrne miesto je to však jediný spôsob ako získať slobodu a bojovať zato aby všetko ostatné s ňou spojené nezmizlo v rukách  tých čo chcú myslieť za vás. 

Na nás, ľuďoch dnešných dní, spočíva neľahká úloha zabezpečiť aby budúce generácie mohli tiež povedať že sú na tom lepšie ako všetky predchádzajúce. A jediná cesta ako je to možné dosiahnuť je prostredníctvom vzdelania a schopnosti riadiť sa podľa toho aká pravda skutočne je a nie podľa toho akou by sme chceli aby bola.