Povery, ktoré zabíjajú

Vždy, keď niekde v meste vidím predávať „náramky proti urieknutiu“, vojde do mňa zlosť, rovnako  moje sympatie nemá nezmyselné klopkanie na drevo či iné povery. Myslím si totiž, že povery nie sú len smiešne, ale aj nebezpečné. Moje presvedčenie však väčšina ľudí celkom určite nezdieľa. No nie všetky povery sú také „nevinné“, ako tie momentálne populárne v našich zemepisných šírkach. V tomto článku sa pokúsim priblížiť zopár povier, ktoré naozaj zabíjajú.

Africké povery o albínoch 

Myslím, že väčšina z nás, hoci na živo žiadneho nevidela, aspoň približne tuší, ako vyzerá albín. No už len málokto si vie predstaviť trochu konkrétnejší prípad, albína - černocha. A niet sa čomu čudovať, predsa len, extrémne svetlá pokožka, často modré oči a veľmi svetlé vlasy, tvoria s černošskými črtami tváre dokopy obraz, ktorý málokto vidí viac ako raz v živote. Táto výnimočnosť však so sebou nesie aj veľa nepríjemných vedľajších problémov. Jednak sa takýto jedinci musia vyhýbať ostrému africkému slnku, pretože ich veľmi ľahko spáli a majú aj citlivý zrak, no asi najhorší problém, ktorému čelia černosi - albíni žijúci v niektorých častiach Afriky, sú miestne povery, medzi ktoré patrí jedna obzvlášť nebezpečná - miestni totiž veria, že časti tiel albínov majú magické schopnosti. Dôsledky sú fatálne. Albíni bývajú často lovení, zabíjaní a (s trochou šťastia až po smrti) rozporcovaní. Časti ich tiel následne používajú miestni šamani  pri miešaní elixírov, ich vlasy si rybári zapletajú do svojich sietí, aby mali lepší úlovok a ostatní ľudia tiež nepohrdnú nejakou tou časťou albína ako amuletom.  

Ďalšou, veľmi nepríjemnou, africkou poverou je viera, že sex s albínkou dokáže vyliečiť HIV. Táto má samozrejme za následok ďalšie prenasledovanie, znásilňovania a následné šírenie HIV.

V oblasti existuje niekoľko organizácií, ktoré sa snažia albínov chrániť. Potajme premiestňujú albínske deti do bezpečnejších oblastí, vytvárajú albínske komunity a mŕtvych albínov pochovávajú pod betón, aby nebolo také ľahké ich telá vykopať. Tieto povery sú však hlboko zakorenené a zrejme bude ešte dlho trvať, kým sa bude môcť albín prechádzať,  napríklad po Tanzánii, bez strachu o svoj život.

Nie všade prestalo prenasledovanie „čarodejníc“

V úvode tohto článku ste sa možno čudovali, čo mi vadí na tom, že ľudia veria, že ich niekto môže zarieknuť. No viera tohto typu je presne to, čo zavinilo a zaviňuje smrť a utrpenie tisícov. Totiž, akonáhle začnete veriť, že vám môže niekto pohľadom ublížiť alebo že vás niekto môže prekliať, je len otázkou času, kedy si začnete nahovárať, že sa tak stalo, a budete sa chcieť pomstiť. 

Čarodejnice sa síce už nejaký ten čas v Európe neprenasledujú a neupaľujú, no nie všade je situácia taká ružová. V Afrike je stále relatívne bežné  prenasledovanie a zabíjanie  „čarodejníc“, a tak obyčajná povera vedie k tomu, že sú desiatky ľudí prenasledovaných, upaľovaných či inak zabíjaných.

V Indii, špeciálne na vidieku, je situácia tiež dosť nepriaznivá a ak ste ženou označenou za čarodejnicu, väčšinou nemáte prakticky inú možnosť, ako opustiť svoj domov a rodinu, utiecť z dediny alebo spáchať samovraždu. Odhaduje sa, že v Indii je ročne zabitých 2000 žien po tom, čo boli označené za čarodejnicu. 

V mnohých krajinách sveta sú povery v čarodejnice a mágiu ešte zosilňované tým, že v nich existujú zákony, ktoré zločiny ako „čarodejníctvo“ trestajú. Medzi takéto krajiny patrí, okrem ľahko predpokladateľného množstva afrických krajín, aj Papua-Nová-Guinea či bohatá Saudská Arábia.

 Zdroje:

http://www.ipsnews.net/2002/11/rights-zimbabwe-the-last-minority-group-to-find-a-voice/
http://news.bbc.co.uk/2/hi/africa/7527729.stm  
http://news.bbc.co.uk/2/hi/africa/7327989.stm  

http://www.saudigazette.com.sa/index.cfm?method=home.regcon&contentID=2009110453524&archiveissuedate=04/11/2009

http://www.channel4.com/programmes/unreported-world/episode-guide/series-2009/episode-9
http://www.amnesty.org/en/for-media/press-releases/gambia-hundreds-accused-%E2%80%9Cwitchcraft%E2%80%9D-and-poisoned-government-campaign-20 

http://www.reuters.com/article/2008/05/21/idUSL21301127

http://www.thehindu.com/news/article533407.ece

Zdroje obrázkov:
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Blackcat-Lilith.jpg

http://en.wikipedia.org/wiki/File:Albinisitic_man_portrait.jpg

Prečo si myslím, že duša neexistuje?

V našej spoločnosti je v rôznych kontextoch veľmi často využívané slovo duša. Ale čo ním vlastne myslíme a prečo by sme sa mali domnievať, že niečo také skutočne existuje? Myslím si, že väčšina ľudí týmto pojmom myslí akýsi súhrn charakteristík danej osoby, osobnosť existujúcu nezávisle na fyzickom tele. Ak teda postulujeme existenciu takejto duše, jednoznačne tým postulujeme aj akúsi nezávislosť nášho vedomia na mozgu. Inak povedané, vyslovujeme hypotézu, ktorá tvrdí, že ľudská osobnosť  by mala existovať nezávisle na vonkajších vplyvoch, žiadny zásah do nášho fyzického tela by nemal zásadne zmeniť náš charakter, pri najväčšom by mal byť schopný ovplyvniť našu pamäť.  Skrátka, existencia duše (vo vyššie uvedenom zmysle) by mala priame dôsledky na fyzický svet a bola by teda testovateľná. Ako teda hypotéza duše obstojí pri strete s realitou?

Je pomerne známym faktom, že choroby ako Alzheimerova choroba či skleróza multiplex dokážu človeka výrazne zmeniť. No niektorí by iste namietali, že nech sú tieto ochorenia akokoľvek hrozivé a majú na pacienta sebe väčší vplyv, podstatu jeho osobnosti nedokážu zmeniť. Hoci niektoré príznaky týchto a niektorých ďalších chorôb jasne poukazujú na to, že osobnosť zmeniť dokážu, tvárme sa na chvíľu, že je tomu inak a presuňme sa k názornejším ukážkam toho, ako dokáže poškodenie mozgu zmeniť naše "ja". Asi najlepším demonštračným príkladom toho, ako úzko je naša osobnosť previazaná s fyzickým telom, sú osudy ľudí, ktorí po úraze mozgu prežili výraznú zmenu osobnosti. U pacientov s dostatočnou smolou na to, aby utrpeli takéto zranenie, boli zdokumentované mnohé prípady, v následku ktorých sa ľudia podstatne zmenili. Keďže vplyv na osobnosť človeka sa líši prípad od prípadu a jednotlivé zmeny sa môžu vyskytovať samostatne aj súčasne, prinášam len veľmi zjednodušení prehľad toho, čo všetko dokáže (no nemusí) zranenie mozgu spôsobiť.  U pacientov po traumatickom poranení mozgu sa môže vyskytnúť napríklad apatia, výrazne zvýšená agresivita, oslabenie schopnosti súcitiť s iným, zvýšená promiskuita, strata súdnosti, depresia, eufória, psychóza, zmena sexuálnych návykov, zlá schopnosť posúdiť bezpečnosť rôznych úkonov, strata hygienických návykov. Dokonca boli zaznamenané prípady, v ktorých pacient prišiel o svoju autobiografickú pamäť a následne si začal "požičiavať" identity druhých. Zaujímavým faktom tiež je, že hoci väčšina zmien osobnosti v následku poškodenia mozgu ovplyvní životy ľudí skôr negatívne, vyskytujú sa občasné výnimky, kedy po takomto zranení človek nečakane objaví skrytý, často umelecký talent, o ktorom dovtedy vôbec netušil, a tak existujú ľudia ktorí, hoci sa dovtedy umeniu vôbec nevenovali, začnú byť skoro zo dňa na deň napríklad veľmi zdatnými sochármi.

Ak ste sa prelúskali predchádzajúcimi riadkami a stále si hovoríte, že nič z opísaných príkladov zmien "osobnosti" nie je skutočnou zmenou osobnosti, možno pomôže pretransformovanie pár príznakov do príkladu (nie až tak vzácneho).  Predstavte si, že poznáte dvoch mužov. Prvý je podľa všetkého, čo ste o ňom počuli, milujúci manžel a otec, vo svojom okolí je priateľský a obľúbený, jeho žena sa nikdy nedomnievala, že by ju podvádzal a pravdepodobne je to aj pravda. Druhý muž sa za milujúceho manžela dá označiť len s veľkou dávkou fantázie, o svoju rodinu prejavuje len minimálny záujem, je agresívny a výbušný, ľudia v okolí sa mu radšej vyhýbajú, o prácu prišiel pre opakované výbuchy hnevu a problémy s kolegami, je to ten typ muža ktorý bez problémov ťapne neznámu ženu po zadku a svojou neverou sa skôr vystatuje ako by ju tajil. Zamyslite sa teraz nad týmito dvoma mužmi. Je podľa vás možné povedať, že majú inú povahu? Že sa ich osobnosti diametrálne líšia? Ja si myslím, že áno. Predstavte si teraz, že muž číslo jeden a dva sú tá istá osoba pred a po traumatickou úraze mozgu. Dá sa povedať, že sa jeho osobnosť zmenila? Znova si myslím, že áno, a ak ste so mnou súhlasili v predchádzajúcej otázke,  viem si len ťažko predstaviť, ako by ste mohli nesúhlasiť v tejto.

Myslím si, že týchto pár príkladov je dostatočných na demonštráciu toho, že všetko, čím sme, všetko to, po čom túžime a čo považujeme za dôležité, môže byť zničené a zmenené poškodením nášho tela. A ak nedokáže naša osobnosť prežiť ani len zranenie počas života, nevidím jediný dôvod domnievať sa, že by bola schopná prežiť našu smrť. Samozrejme, dobre rozumiem tomu, prečo si väčšina z nás želá, aby duša existovala. No ak nás skutočne zaujíma, aká je pravda a nenecháme si zastrieť zrak tým, čo by sme si želali, aby pravdou bolo, mám dojem, že nám neostáva nič iné ako priznať, že zatiaľ asi nič nenasvedčuje tomu, že existuje. Nakoniec je to bezpochyby čestnejší prístup, ako búchať do hrude a vyhlasovať, že je bezpochyby skutočná, hoci tomu nenasvedčuje nič okrem našich túžob.

zdroje:

http://ajp.psychiatryonline.org/article.aspx?articleID=98328

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/21278697

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18289429

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC1028946/

http://www.wisconsinmedicalsociety.org/savant_syndrome/savant_articles/acquired_savant

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18646626

zdroj obrázku: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Phineas_gage_-_1868_skull_diagram.jpg

Prečo klameme lekárom, prečo im to nie vždy vadí a prečo je to zlé?

Počas môjho života som sa viackrát stretol s ľuďmi, ku ktorým osud nebol v otázke zdravia vôbec zhovievavý. Samozrejme, nie je na tom nič neobvyklé, asi skoro všetci sa, skôr či neskôr, stretneme s niekým, kto je vážne chorý alebo je poznamenaný závažným úrazom. Nespomínam to tu preto, že by som mal chuť verejne sa sťažovať na nespravodlivosť sveta, či písať nejaké dookola omieľané frázy o tom, aké je zdravie cenné. Píšem to preto, že som si v posledných dňoch uvedomil, že minimálne väčšinu z nich niečo spája. A nie, nevšimol som si žiadnu zaujímavosť v ich anamnézach, či „hlbokú pravdu“ o tom, ako nájsť vnútorný pokoj, ale obyčajný triviálny fakt, ktorý si bezpochyby mnohí už dávno uvedomujú (prinajmenšom vďaka jednému veľmi úspešnému  seriálu) a teda, že všetci aspoň občas klamali. Myslím si, že len málokto z nás nesympatizuje s niekým, kto po komplikovanej a veľmi bolestivej operácií zamlčuje doktorom, že ho operovaný úsek začal po pol roku znova bolieť a dostavila sa celá rada komplikácií, pretože sa bojí, že by ho museli operovať znova.   Rovnako sa nájde množstvo situácií, v ktorých mnohí z nás radšej zaklamú,  no to môže ublížiť nielen nám samým, ale  nepriamo aj tým, ktorí budú v budúcnosti čeliť rovnakým problémom.

Vyzeráte lepšie... Je Vám už lepšie, však?

Mám pocit, že jedným z pomerne bežných prípadov, kedy pacient doktorovi „klame“ je, keď si doktor, prípadne iný zdravotnícky personál (fyzioterapeuti atď...) o takéto klamstvo požiada. Možno sami poznáte veľmi dôverne takúto situáciu. Po tom, ako ste sa podrobili liečbe, ktorá vám bola naordinovaná, vám povedia niečo v štýle „vyzeráte oveľa lepšie, myslím, že sa to zlepšilo. Je Vám lepšie však?“ a vy, hoci sa síce cítite viac menej rovnako, prikývnete, pretože si poviete, že predsa len odborník  to vie hádam zhodnotiť lepšie ako vy, prípadne poviete pravdu, že vám je stále rovnako a keď sa vrátite nabudúce, privítajú vás rovnaké slová, čo sa opakuje, až kým nepoviete, že je vám už predsa len lepšie, pretože už proste nemáte chuť vysvetľovať, že nie je. Je asi zrejmé, že niečo takéto môže v niektorých prípadoch  pacientovi veľmi ublížiť. Už menej zrejmé je asi to, že to môže byť výhodné pre doktora či zdravotnícke zariadenie, ktoré, aj keď vám nevie  pomôcť, si môže  takto ľahko  spraviť lepšiu štatistiku a hlavne nemusí posielať klienta na ďalšia drahé vyšetrenie. Najmenej zrejmý je však asi problém, ktorý to spôsobuje samotným základom vedeckej medicíny. Jediný spôsob ako zistiť, či nejaký liečebný postup zaberá, je otestovať ho na pacientoch. Existujú však problémy, pri ktorých je veľmi komplikované, či až nemožné, zistiť nakoľko ten, či onen prístup funguje, ak pacient nehovorí pravdu o tom, ako sa cíti. A v takýchto prípadoch, vždy keď pacient zaklame, že mu niečo pomohlo, sa stane pravdepodobnejším, že budú ďalší a ďalší pacienti podrobení rovnakej, možno úplne neúčinnej, metóde, pretože podľa záznamov predsa funguje.

Strach z ďalšieho zákroku/liečby

Ďalšia zo situácií, kedy majú pacienti tendenciu nehovoriť celú pravdu je, myslím, veľmi ľahko pochopiteľná, relatívne bežná a vlastne som ju opísal už v úvode. Po veľmi náročnej a nepríjemnej liečbe, či operácii sa Vám dostavia komplikácie a vy zo strachu, že by ste museli celú tú hrôzu prežívať znova, radšej doktorom tvrdíte, že je všetko v poriadku. Hoci sám neviem, či by som sa v takejto situácii dokázal zachovať inak, negatívne dôsledky takéhoto jednania sú rovnaké, ako v prvom prípade. Považujem to za dôležité spomenúť, pretože sú výrazne vystupňované. Nemusím myslím zdôrazňovať, že niektoré problémy prejsť samé nemusia a obzvlášť, ak nadväzujú na nejaký predchádzajúci vážnejší zásah do organizmu, je dosť pravdepodobné, že ani neprejdú, ale začnú sa časom zhoršovať. Preto je v takýchto prípadoch určite dobré kontaktovať odborníka. V najlepšom scenári sa človek dozvie, že je to normálne a prejde to (snáď), v tom horšom sa s tým hádam aspoň začne niečo robiť, kým sa to priveľmi nezhorší. Čo sa týka ostatných aspektov zatajovania pravdy  je jasné, že o čo komplikovanejší bol Váš zákrok, či liečba a o čo menej pacientov ju podstupuje, tým viac môže ovplyvniť jeden človek osudy iných ľudí v podobnej situácií. Pre ilustráciu si predstavte, že ste chirurg, ktorý chce využiť novú operačnú metódu. Po tom, čo si o nej  zistíte všetko čo sa zistiť dá,  nezostáva vám nič iné, ako ju skúsiť využiť na pacientovi. Operácia je síce náročná, ale prebehne bez väčších problémov, podarí sa vám úspešne vložiť do tela pacienta titánovú konštrukciu, ktorou chrbticu narovnáte a zabránite tomu, aby sa znova deformovala. Bezprostredne po operácii pacient nejaví žiadne ťažkosti, ktoré by neboli úplne normálne po takom veľkom zásahu do organizmu. Túto novú metódu následne využijete na ďalších desiatich pacientoch a keďže všetky operácie prebehnú podľa plánu a ani po dlhšej dobe od operácie sa pacienti nesťažujú na žiadne komplikácie, nemáte jediný dôvod nevyužívať túto metódu aj naďalej. Dúfam, že by ste so mnou súhlasili, že postup takéhoto hypotetického doktora by bol určite správny. Predstavte si však, že štyria z desiatich operovaných pacientov začali po štyroch mesiacoch cítiť stále ostrejšiu bolesť v chrbte, no každý z nich si to nechal pre seba, zo strachu pred ďalšou operáciou a tak doktor nevedome operuje  ľudí metódou, ktorá môže spôsobovať pooperačné komplikácie. A takáto situácia sa môže dosť dlho udržiavať, napríklad potom, čo už prebehlo 20 operácií a 9 ľudí nejaký čas  po nich začalo cítiť silnú bolesť v chrbte, ktorá má tendenciu sa zhoršovať, no zatiaľ dvaja našli odvahu povedať to doktorovi, môže byť z pohľadu lekára stále logické považovať komplikácie len u 10% pacientov  pri takom komplikovanom zákroku stále za skvelý výsledok a teda s najlepším vedomím a svedomím pokračovať v používaní tejto metódy nevediac, že v skutočnosti má ťažkosti skoro polovica pacientov a časom sa možno vyvinú aj u ďalších.

Poznámka na koniec

Tento článok je samozrejme nutne zjednodušený, no dúfam, že aj napriek tomu je jeho pointa dostatočne jasná a nájde sa aspoň pár ľudí, ktorí túto tému uznajú vhodnou aspoň na malé zamyslenie.

Zdroj obrázku: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/6f/E.V.Pavlov_by_Repin.jpg