utorok, 30. augusta 2011

Hodina

Minulý týždeň som strávil na letnom literárnom sústredný pre mladých autorov do 26. rokov s názvom "Medziriadky", pridávam ukážku práce s ktorou som sa tam dostal.

 Usmievam sa. Je to totiž skvelý spôsob ako maskovať, že ledva vnímam okolie. Vedľa mňa sedí extrémne sympatická slečna a ja rozmýšľam o selekcii na základe frekvencie. Fungujem len v dvoch režimoch. Racionálnom a tom, v ktorom verím emóciám. Píšem si poznámky. Všetci si ich píšu. Mám rád biológiu. Dokážem si vďaka nej vytvoriť obraz sveta, v ktorom sú veci tak krásne bezvýznamne dôležité. Slečna napravo si precízne obťahuje nadpis. Fascinuje ma to. Chcel by som vedieť nad čím rozmýšľa, keď pár písmen na chvíľu robí stredobodom svojho sveta. Spomínam si, že kedysi som tiež bol pre nejakú nadpisom. Treba písať ďalej. Tá napravo odtrhne svoje pero od nadpisu a zabudne naň. Táto časť ma kedysi zranila. No to bolo v druhom režime. Racionalita je bezpečná, krásna a ďalšiu vlastnosť spomínať ani netreba. Keď je to zlé, prikryjem sa dekou.  Obzerám sa po miestnosti. Všetci sa tvária takým tým zvláštne znudeným spôsobom. Rozmýšľam, či je to tým, že si to v návale nadšenia už dávno naštudovali sami, alebo len nechápu krásu systematického poznávania. Pchá... rozmýšľam, hlúposť...! V skutočnosti len  zakrývam ľútosť. Nie som úplne naivný. Viem aká je správna odpoveď. Učiteľka sa niečo spýta a ja, ako skoro vždy, odpoviem. Nerobím to preto, že by som sa chcel predvádzať. Proste nemám rád trápne ticho a potrebujem si dodať trochu dôvery. Ach, zasa uvažujem nad hlúposťami. Ak chcem, aby sa moje dobré gény fixovali v populácii, budem musieť splodiť veľa detí, aby bola šanca, že sa oddelia od tých, čo ma nútia takto nesympaticky a neprakticky rozmýšľať nad každou blbosťou. Som smiešny aj sám sebe. Nahlas sa zasmejem. Pár hláv sa za mnou otočí, ale celkovo to nevzbudí žiadne väčšie prekvapenie. K mojej vysmiatej tvári sa asi nejaké to zachechtanie celkom hodí. Pozriem sa na slečnu napravo. Na okamih mi venuje pohľad aj ona, no potom je k tomu môjmu už úplne ľahostajná. Chcel by som vedieť, čo si myslí. Ešte včera sa mi zdalo, že som jej minimálne sympatický a dnes mám pocit, že je to možno presne naopak. Zazvoní. Balím si svoje veci. Ako vždy mi to trvá najdlhšie. Moja spolusediaca je tiež pomalá, no keď si po pol sekunde uvedomím, že sme tam boli len sami dvaja, už je preč a ja nerád kričím...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára