Hitchens je mŕtvy

Posledné dny som bol na cestách a nemal prístup k internetu a preto hoci som zaregistroval správu o smrti Christopher-a Hitchens-a nemal som možnosť sa k tejto veľmi smutnej udalosti vyjadriť. Dnešok možno nieje ten najvhodnejší deň kedže zomrela ďalšia významná osobnosť síce skôr lokálneho významu, Václav Havel. No po pravde táto informácia vo mne nevyvolala ani z ďaleka toľko emócií ako smrť Hitchens-a. Na tému jeho smrti toho bolo za posledné dny napísaného veľa a myslím že len ťažko môžem vysloviť niečo čo na túto tému ešte nepadlo.  No v každom prípade chcem verejne hoci s oneskorením povedať že hoci som so všetkými názormi Christopher-a Hitchens-a nesúhlasil s podstatnou väčšinou tomu tak bolo. Svet ho bude postrádať. Teraz treba už len dúfať že sa nájdu ďalší ľudia ktorý sa nebudú báť hovoriť nahlas neprikrášlenú pravdu aj vtedy keď ju ostatný nebudú chcieť počuť.

Je nás 7 miliárd

Už viac ako mesiac žije na Zemi oficiálne 7 miliárd ľudí. Od začiatku priemyselnej revolúcie vďaka zvyšujúcej sa životnej úrovni, veľkým pokrokom v medicíne, lacnej energii a v neposlednom rade vďaka zelenej revolúcii v polovici 20. storočia rastie ľudská populácia prakticky exponenciálne. Vždy som sa zaujímal o mikroorganizmy, občas si dokonca nejaké, hlavne tie prokaryotické, pestujem, no skrátka, mám k nim vzťah. Prečo to spomínam? Pretože exponenciálny rast má naša populácia s ich populáciami spoločný. Áno, uznávam, porovnávať ľudí s baktériami, mikroskopickými hubami, riasami, či prvokmi nie je práve typické, no ja mám pocit, že to v tomto prípade vôbec nie je také nezmyselné, ako by sa mohlo zdať.
     

Čas, za ktorý sa rozdelí priemerná baktéria je zhruba 20 minút. Pri takejto rýchlosti by teoreticky dokázalo z jednej bunky za 48 hodín vzniknúť 2,5*10⁴³ buniek. V skutočnosti také enormné množstvo nikdy nevznikne a to jednak preto, že sa z prostredia relatívne rýchlo vyčerpajú dostupné živiny a súčasne sa nahromadia produkty bunkového metabolizmu v takých koncentráciách, ktoré sú pre bunky škodlivé a ak ich neusmrtia, zabránia im rozmnožovať sa. (Hudecová, 2011)

Z vyššie uvedených informácií vyplýva, že baktérie sa nerozmnožujú vždy rovnakou rýchlosťou, ale prechádzajú niekoľkými fázami. Prvou fázou je takzvaná Lag fáza - v tejto fáze sa bunky nerozmnožujú, ale len naberajú objem, dalo by sa povedať, že si zvykajú na nové prostredie, táto fáza sa líši dĺžkou podľa druhu a okolností. Nasleduje krátka fáza zrýchleného rastu a hneď za ňou sa bunky začínajú množiť exponenciálne - počas tejto fázy sa bunky delia najrýchlejšie a veľkosť populácie prudko narastá. Nasleduje krátka fáza spomaleného rastu, ktorá je dôsledkom toho,  že sa znížila koncentrácia živín a koncentrácia baktérií začala byť taká veľká, že produkty ich metabolizmu pre ne začínajú byť toxické. Situácia sa od tohto okamžiku už len zhoršuje, až je koncentrácia živín natoľko nízka a toxínov je tak veľa, že sa počet buniek, ktoré odumrú,  vyrovná počtu novovzniknutých buniek a veľkosť populácie sa nemení, tým začína stacionárna fáza -  buniek postupne odumiera stále viac a viac, veľkosť populácie sa začne postupne, no neodvratne znižovať.

Keď už máme jasno v tom ako to vyzerá s baktériami, mohli by sme sa pozrieť na to, ako sa zatiaľ darí ľuďom. Väčšinu histórie ľudského druhu rástli naše počty len veľmi pomaly a celosvetová populácia sa držala hlboko pod jednou miliardou. Až v antike sa situácia trošku zlepšila a hoci sme stále boli ďaleko od miliardovej hranice, už sa aspoň dalo hovoriť o stovkách miliónov. Miliarda živých ľudí chodila po Zemi prvý krát v osemnástom storočí, ktoré bolo aj dobou priemyselnej revolúcie, štartéra našej fázy exponenciálneho rastu, ktorej dôsledkom je, že dnes, ledva o tristo rokov neskôr, chodí po Zemi sedem miliárd ľudí. Ale vlastne načo to píšem, keď lepšie ako sto slov, poslúži jeden graf?

Na prvý pohľad sa druhý graf zdá výrazne odlišný od toho prvého, je tomu však skutočne tak? Pozrite sa naň ešte raz a skúste si predstaviť, ako by vyzeral, ak by lag fáza bola dlhšia ako exponenciálna fáza a graf by sa snažil aspoň približne odrážať reálne počty buniek v miliardách, teda počas lag fázy by populáciu tvorili napríklad desiatky buniek, inak povedané nula miliárd a na konci exponenciálnej fázy by ich bolo napríklad toľko, koľko všetkých ľudí na Zemi, teda sedem miliárd. Časť prvého grafu od začiatku lag fázy do konca exponenciálnej fázy, by po úprave vyzerala napríklad takto.

Myslím si, že teraz už väčšina ľudí podobnosť vidí. Samozrejme, podobnosť ešte nič neznamená. Problém je však v tom, že exponenciálny rast našej populácie je závislý, rovnako ako u baktérií, od dostatku živín, u ľudí pod nimi nemyslím len jedlo, ale aj fosílne palivá a ostatné suroviny, na ktorých je naša spoločnosť odkázaná. Presne tak ako baktériám vždy dôjdu živiny a produkty ich metabolizmu sa pre ne stanú toxické, aj ľudstvo  časom nevyhnutne vyčerpá zásoby fosílnych palív, ak nás neprestane  pribúdať, nebudeme mať dostatok pôdy, aby sme sa  uživili a možno nakoniec budú produkty našej civilizácie také škodlivé, že už nikdy nenájdeme dosť sily na to, aby sme napravili škodu. 
  

Na rozdiel od baktérií sme však schopní predvídať dôsledky našich činov. A  hoci doteraz rast našej populácie vyzeral skoro ako rast tých bakteriálnych, ešte je čas zabrániť tomu, aby sme s nimi zdieľali aj fázu nedobrovoľnej stagnácie a neodvratného vymierania. Je síce pravda, že ak sa ľudstvu v budúcnosti nepodarí osídliť iné planéty, skôr či neskôr iste vymrie, s tým sa však budú musieť popasovať iné storočia, my im k tomu musíme dať príležitosť a odvrátiť najprv tieto aktuálnejšie hrozby. Všetky naše problémy majú iste riešenie, no cesta k nim vedie jedine pomocou vedy a snahy pochopiť,  ako vesmír funguje a čo musíme urobiť preto, aby sme si svoje miesto v ňom zaslúžili. Toto tvrdenie je možno pre mnohých až smiešne samozrejmé. Naša spoločnosť sa však podľa neho ani zďaleka nespráva a je len na nás, aby sme sa to pokúsili zmeniť.  

Zdroje: Hudecová, D. – Šimkovič, M.: Mikrobiológia. Bratislava: 2009, 127 s. ISBN  978-80-227-3194-2

Grafy: rast baktérií , rast ľudskej populácie

Beyond Belief, Steven Weinberg (Odkaz + preklad)

V tejto prednáške z roku 2006 Steven Weinberg, známy americký fyzik, ktorý dostal v roku 1979 Nobelovu cenu za model zjednocujúci slabé a elektromagnetické interakcie a predpoveď existencie neutrálnych prúdov, rozpráva  o konflikte medzi vedou a náboženstvom.

Voľný slovenský preklad:

Spomenul som tri sféry nepriateľstva:
                1. Prírodné zákony dávajú ruky boha do reťazí

                2. Veda zobrala človeku centrálnu rolu (vo vesmíre)

                3. Poskytuje alternatívne vysvetlenia

Ale je tu ďalšia oblasť, ktorá je možno najhlbšou v konflikte medzi vedou a náboženstvom, hoci si myslím, že nie je spomínaná tak často. Je to metóda prístupu k pravde. Náboženstvo sa prevažne odvoláva na autoritu a to buď na autoritu posvätného textu ako v sunnitskom islame a protestantskom kresťanstve alebo na text spolu s náboženskými vodcami, ktorí sú božsky inšpirovaní na ich interpretovanie, ako je tomu v šídskom islame a u rímskych katolíkov. My vo svete vedy nič také nemáme. A chcem jasne zdôrazniť, my máme hrdinov, vedcov, voči ktorým máme obrovský rešpekt. Ale oni nie sú autority, za ktorými ideme pre riešenia vedeckých problémov. Napríklad v mojom obore je určite Einstein najväčší hrdina dvadsiateho storočia. Ale nikto, kto dnes argumentuje o teórii gravitácie, by nerozhodol problém referovaním späť na Einsteinove publikácie z 1915, 1916. Dnes vieme, že každý primerane dobrý vysokoškolák (pred dokončením magisterského štúdia) rozumie všeobecnej relativite lepšie, ako jej rozumel Einstein. Získali sme vedomosti, pokročili sme. A tak vo vede nemáme prorokov, máme hrdinov, ale nie prorokov. Myslím si, že ďalší rozdiel v prístupe k pravde je, že vo vede sa veľmi snažíme odstrániť vplyv túžobných želaní, pričom u tak veľa náboženských myšlienok sa zdá, že nie sú ničím iným. „Musím veriť v posmrtný život, lebo ako by som zvládol čeliť tomu, že môj život skončí smrťou.“ Avšak jedna vec, ktorú veda nedokáže robiť o nič viac ako náboženstvo, je opodstatniť samu seba. Ako David Hume chápal už dávno „nemôžete použiť vedecké argumenty ako opodstatnenie pre vedú samú, pretože to je kruhový argument.“ Je to morálna voľba medzi metódami prístupu k pravde náboženstva – odvolávanie sa na autority, hľadanie vecí, o ktorých veríme, že nás spravia šťastnými a prísnejšej na seba sa odvolávajúci prístup k náboženskej pravde. Pre mňa je morálna voľba jasná, ale je to morálna voľba a taká, o ktorej sa, myslím si, nedá argumentovať racionálne. Tak čo robíme s týmto konfliktom? Sú tu takí, ktorých názory na náboženstvo nie sú veľmi odlišné od mojich vlastných, no ktorí napriek tomu majú pocit, že by sme sa mali snažiť utlmiť konflikt, že by sme mali spraviť kompromis. Napríklad Stephen Gould a tiež  Lawrence Krauss, ktorý, keďže je tu, ma môže opraviť ak sa mýlim, majú pocit, že je najdôležitejšie zachovať neporušenosť vedeckej výuky, že by sme mali zaistiť podporu hlavných línií náboženstiev, ktoré často nemajú problém napríklad s učením darwinizmu v školách. Spraviť z nich spojencov a nestúpať im na nohy rozprávaním o konflikte medzi vedou a náboženstvom. Edward Wilson, ďalší dobrý priateľ, chce získať podporu hlavných náboženstiev, ako spojencov v ochrane životného prostredia. Ja ich názory rešpektujem, rozumiem ich motívom a neodsudzujem ich, ale ja ich nezdieľam. Pre mňa je konflikt medzi vedou a náboženstvom dôležitejší, ako otázky učenia vedy a dokonca životného prostredia. Myslím si, že svet sa potrebuje zobudiť z dlhej nočnej mory náboženskej viery a čokoľvek my vedci môžeme robiť, aby sme oslabili pozíciu náboženstva by malo byť urobené a nakoniec môže byť naším najväčším príspevkom civilizácii. Ďakujem

pár slov o Slobode

Tento text som pôvodne napísal ako sloh pričom podľa zadania to mal byť slávnostný príhovor k 17. novembru s názvom:

Sloboda znamená zodpovednosť a preto sa jej väčšina ľudí bojí.

George Orwel napísal „Sloboda znamená slobodne prehlásiť, že dve a dve sú štyri. Ak je toto dané, všetko ostatné z toho vyplynie.“ S Orwel-om sa v tomto prípade nedá nesúhlasiť, neexistuje väčšia sloboda ako môcť hovoriť o veciach tak ako sú, podľa tejto definície však neexistuje jediná skutočne slobodná spoločnosť, však skúste niekedy svojmu nadriadenému otvorene povedať pravdu o tom akých chýb sa dopustil  uvidíte či sa to zaobíde úplne bez následkov. 

To že skutočne slobodná spoločnosť je len utópiu však neznamená že by sme sa nemali snažiť priblížiť sa k tomuto ideálu. Práve naopak spoločnosť ktorá nemá žiadne humanistické ciele sa nevyhnutne rúti k sociálnemu ale aj ekonomickému úpadku. Dnešní deň, je dňom boja ja demokraciu a slobodu. Slovo boj je v tomto kontexte veľmi príhodné pretože tieto práva je možné získavať len postupne v menších či väčších kúskoch a neustále sa musíte snažiť o to aby vám ich niekto nezobral. V dnešných dňoch žijeme vo svete v ktorom je priemerný človek slobodnejší, vzdelanejší a žije dlhšie ako kedykoľvek predtým. Stále sme však na míle vzdialený od ideálneho stavu a všetky tieto výdobytky modernej spoločnosti sú neustále ohrozované večnými nepriateľmi pokroku: intoleranciou, fanatizmom, dogmatizmom, poverčivosťou, dezinformovanosťou  a hlavne nedostatkom kritického myslenia , jedinej esencie umožňujúcej budovanie skutočne slobodnej spoločnosti. Väčšina ľudí však má panický strach zrieknuť sa svojich povier, dogiem či nahradiť pohodlnú nevedomosť za poznanie, urobiť si na svet svoj vlastný názor a nie len prijímať názory ktoré ponúkajú ostatný je to totiž v skutku náročnejšie a môže spôsobiť že sa svet občas javí ako pochmúrne miesto je to však jediný spôsob ako získať slobodu a bojovať zato aby všetko ostatné s ňou spojené nezmizlo v rukách  tých čo chcú myslieť za vás. 

Na nás, ľuďoch dnešných dní, spočíva neľahká úloha zabezpečiť aby budúce generácie mohli tiež povedať že sú na tom lepšie ako všetky predchádzajúce. A jediná cesta ako je to možné dosiahnuť je prostredníctvom vzdelania a schopnosti riadiť sa podľa toho aká pravda skutočne je a nie podľa toho akou by sme chceli aby bola.

Prečo utópie nemôžu prežiť?

Myslím, že väčšina ľudí sa stretla s tvrdením, že existencia utopistickej spoločnosti je nemožná.  Mám však dojem, že podstatne menej z nás má jasnú predstavu, prečo tomu tak je. Podľa môjho názoru  na to dokáže  veľmi pekne a názorne zodpovedať napríklad teória evolučne stabilných stratégií.

Predstavme si na začiatok nejakú tú utopistickú spoločnosť.  V našej ukážkovej Utópii si budú všetci rovní, budú si nezištne pomáhať, všetok majetok bude spoločný, pričom každý si bude brať len toľko koľko potrebuje. Proste klasika, a aby toho nebolo málo, predpokladajme tiež,  že priemerný človek v takejto spoločnosti je najšťastnejší, najbohatší a najzdravší zo všetkých potenciálne existujúcich spoločností. Prvý problém, s ktorým by sa naša utopická spoločnosť pravdepodobne stretla, by bolo to, ako by ju vnímali susedné krajiny, no keďže túto otázku teraz riešiť nechcem, naša utopická spoločnosť je celosvetová a každý jeden človek žijúci človek na Zemi je jej súčasťou. Prečo teda musí nevyhnutne stroskotať? No preto, že to nie je evolučne stabilná stratégia a to ani zďaleka. 

Za evolučne stabilnú stratégiu sa považuje stratégia, ktorá akonáhle prevládne v populácii, bude za každej situácie úspešnejšia, než ktorákoľvek iná stratégia (Maynard Smith & Price 1973).

Aby sme si to lepšie vysvetlili, pokúsme sa na chvíľu zabudnúť na našu utópiu a vysvetlime si, o čo v tých evolučne stabilných stratégiách ide, na klasickom príklade. Predstavme si veľmi zjednodušený model súťaženia dvoch stratégií, pričom každá stratégia reprezentuje typ správania, ktorým sa odlišní príslušníci jedného druhu môžu správať, nazvime ich obrazne model „holubice“ a model „jastraba“. Tieto dve stratégie sa uplatňujú, keď sa dvaja jedinci stretnú nad kusom potravy alebo iným vzácnym zdrojom. Ak sa stretnú dve holubice, rozdelia sa. V prípade, že sa stretnú dvaja jastrabí jedinci  pobijú sa, víťaz získa celú potravu a porazený len prípadné zranenia. Ak sa stretne holubica s jastrabom, holubica ujde a jastrab získa bez boja všetku potravu, holubica však neutrpí žiadne zranenia. Zmeny vo frekvencii oboch stratégií závisia od toho, ako úspešne sa darí ich nositeľom v porovnaní s ostatnými členmi populácie, teda podľa toho, koľko potravy si zo vzájomných stretov odnesú. Už z úvodného opisu týchto stratégií je jasné, že ani jedna z nich nie je evolučne stabilná. Totiž v prípade, že prevládne v populácii model „holubice“ situácia pre akéhokoľvek „jastraba“, ktorý do nej zavíta, sa stane priam ideálna, pri každom strete získa bez boja všetko jedlo. Následkom toho sa začne v populácii tento model prudko šíriť, no čím viac jedincov ho bude zastávať, tým menej bude výhodný, až nastane situácia, že stratí všetky svoje výhody. Totiž dostať občas všetko jedlo bez boja nie je výhoda, keď približne rovnako často  narazíte na iného jastraba a dajme tomu, že v polovici prípadov získate všetko, ale získať to so zraneniami nie je úplne ideálne a už dupľom nie je dobré odísť hladný a zranený. To už sa viac oplatí byť holubicou, ktorá ostane iba hladná. V prípade, že v populácii prevládnu jastraby, stane sa naopak oveľa výhodnejšie byť holubicou, pretože je vždy lepšie ostať hladný ako byť občas najedený a v kuse doráňaný, navyše nejaké to jedlo, pri ktorom vás nikto nezastihne sa tiež občas nájde (časté strety asi nebudú veľmi dobre vplývať na celkovú veľkosť populácie) a tak od hladu neumriete. Samozrejme, čím viac holubíc začne pribúdať, tým menej bude výhodné byť holubicou. Za takýchto okolností nastane akási rovnováha v počte jastrabov a holubíc, ktorá sa po jej narušení vždy časom obnoví. Žiadny z týchto dvoch modelov však nemôže trvalo prevládnuť, a preto nie je evolučne stabilným. Evolučne stabilné stratégie totiž prakticky nikdy nie sú takéto extrémy, väčšinou sú kombináciou prinajmenšom dvoch rôznych reakcií na podnet - napríklad v prítomnosti týchto dvoch stratégií by evolučne stabilná stratégia bola: správaj sa ako jastrab s frekvenciou x a ako holubica s frekvenciou 1 -x. Samozrejme, ak pripustíme aj existenciu alternatívnych stratégií, napríklad takej, v ktorej jedinec tak ako pri strete s iným nad potravou síce zaútočí, ale v prípade, že sa začne druhý jedinec brániť ujde, získame oveľa zaujímavejšie výsledky, ktoré sa realite podobajú oveľa viac a model, ktorý sa po matematickom vyhodnotení pomocou matice strát a ziskov ukáže ako evolučne stabilný, býva prakticky vždy podstatne sofistikovanejší ako „dobrá“ holubica a „zlý“ jastrab.

Teraz si znova spomeňme na našu Utópiu zo začiatku. Takáto spoločnosť je spoločnosťou plnou holubíc. Akokoľvek dobre by sa  jej členovia mohli mať, vždy sa bude mať najlepšie ten, čo začne jej výhody zneužívať a profit na takomto správaní je natoľko vysoký, že mu nie je možné zabrániť a teda by dokázal takúto spoločnosť veľmi rýchlo celú rozložiť na niečo, čo by sa už utópiou nazvať nedalo. Mnoho ľudí sa po takomto vyhlásení iste zamyslí nad tým, ako by sa dali spoločné zdroje, či „žiadúce“ správanie kontrolovať. Správna odpoveď je nijako - akonáhle sa vytvorí skupina kontrolórov, vytvorí sa spoločenská hierarchia, ktorá dáva dôveru a moc „strážcom“. Problém však spočíva v jednoduchej otázke, „Kto bude strážiť strážcov?“. V spoločnosti, ktorá sa delí na tých, ktorí sú kontrolovaní a tých čo kontrolujú (a pritom je úplne jedno koľko stupňov kontroly existuje), budú vždy existovať ľudia, ktorí si vďaka svojmu postaveniu budú môcť,  aspoň do istej miery, dovoliť porušovať pravidlá a v žiadnej spoločnosti to nie je také výhodné ako v tej, kde ich všetci ostatní dodržujú. Samozrejme, že ideály dokážu niektorým ľudom pomôcť ubrániť sa pokušeniu profitovať na úkor druhých. Problém však je v tom, že vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorého ideály až také silné nie sú, nevyhnutne sa k nemu začnú pridávať ďalší ľudia a utópia sa rýchlo premení na niečo bežnejšie.

Zdroj: Maynard Smith, J. & Price, G.R. (1973): The logic of animal conflicts. Nature 246, 15-18

Embryonálne kmeňové bunky sú od dnes "nepatentovateľné"

    Súdny dvor Európskej únie dnes vydal  rozhodnutie v ktorom na impulz hnutia greenpeace vylučuje z patentovateľnosti postupy využívania embryí na vedecký výskum. Čo tento výskum v Európe extrémne skomplikuje. Celkom ma prekvapilo ako táto udalosť ktorá bez pochyby je ,nech už to bolo rozhodnutie správne alebo nie, z dlhodobého hľadiska veľmi významná ostala od-ignorovaná našimi médiami. Čo je vlastne dvôvod prečo sa o tom vôbec zmieňujem.  

    Osobne sa v tejto problematike stotožňujem s názorom Sama Harrisa ktorý je celkom pekne zhrnutý tu. Každopádne viem sa v žiť aj do mysle ľudí ktorý tvrdia že práva tri dni starých ľudských embryí treba ochraňovať akurát mi nieje jasná jedna vec, na takýto výskum sa používajú embryá ktoré sa inak vyhradzujú ako biologický odpad (tie z potratov a tie o vznikajú naviac pri umelom oplodnení) prečo je morálnejšie vyhodiť ich ako použiť ich na výskum ktorý má potenciál pomôcť desiatkam miliónov ľudí?

oficiálna správa pre média: tu

Zvuk hluku

Tento týždeň som mal prekvapivo veľa práce a navyše som podnikol  taký menší viac-menej pracovný Výlet do BA takže mi neostal čas na blog, aby však neostal úplne bez príspevku pridávam aspoň tento odkaz na podľa mňa veľmi vydarenú pasáž Švédskej komédie "zvuk hluku".

Vesmír v jednom riadku

Časť Mandelbrotovej množiny (Wikipédia)

Veľa ľudí, ktorí veria, že vesmír a život vznikol božským zásahom, zvykne tvrdiť, že si nevie predstaviť, ako by niečo také komplikované mohlo za akýchkoľvek okolností vzniknúť inak, ako zásahom dokonalej mysliacej bytosti. Musím pripustiť, že toto zmýšľanie je intuitívne a osobne, tiež som prešiel obdobím, keď som do istej miery podobným spôsobom rozmýšľal. Samozrejme to, že je niečo intuitívne  neznamená, že je to správne. V poslednej dobe sa po vypočutí podobného tvrdenia zvyknem opýtať, „Počuli ste už niekedy o Mandelbrotovej množine?“ A na túto otázku mám dobrý dôvod.

Moja vlastná fotka časti množiny

Mandlebrotova množina, respektíve jej vizualizácia, dokáže vytvárať extrémne  komplexné obrazce a niekedy naozaj až dych berúce scenérie, pričom ak predkladáme, že vesmír je konečný, Mandelbrotova množina je hlbšia, je dokázateľne nekonečná. Keď sa človek prvý krát pozrie na vizualizáciu Mandelbrotovej množiny, často má dojem, že na tvorbu tej malej frakcie jej skutočnej veľkosti bolo treba pomerne veľkú skupinu dizajnérov. V skutočnosti celá nekonečná a neprebádateľná Mandelbrotova množina je tvorená riadkom inštrukcií.

     

Časť Mandelbrotovej množiny (Wikipédia)

Samozrejme, táto množina má pramálo spoločné so skutočným vesmírom. Je to ale skvelý príklad, že na to, aby vznikli obrovské a na prvý pohľad ohromujúco komplexné systémy, nie je nevyhnutne potrebná veľká kreatívna energia, či roky driny. Úplne stačí pár jednoduchých pravidiel, ktoré sú  v našom vesmíre vyjadrené fyzikálnymi zákonmi.

Pod textom sa nachádzajú dve videá, v ktorých si môžte pozrieť, ako približne mnou ospevovaná Mandelbrotova množina vyzerá:

Cestovanie do vnútra množiny

 

Rôzne obrazce, ktoré sa dajú v množine nájsť

Bertrand Russell o bohu (odkaz + preklad)

Dnes ráno, keď som šiel k doktorke, som na ulici započul kúsok z perníčky Losing My Religion od R.E.M Nemohol som si pomôcť a začal som sa zamýšľať nad tým, čo pre mňa znamenala tak dva roky dozadu, a čo znamená dnes. Aby som to zbytočne nenaťahoval, motivovalo ma to na to, aby som sa pokúsil pridať niečo s príbuznou tématikou.

Výber nakoniec padol na záznam rozhovoru s Bertrand-om Russell-om, držiteľom Nobelovej ceny, známym filozofom a matematikom, ktorý sa uskutočnil v roku 1959. Pod videom sa nachádza pokus o preklad.

Voľný slovenský preklad:

Redaktorka: Prečo nieste kresťan?

Rusell: Pretože nevidím žiadne dôkazy pre kresťanské dogmy. Preskúmal som bežné argumenty v prospech existencie  boha a žiadny z nich sa mi nezdal logicky správny.

Redaktorka: Myslíte si, že je praktický dôvod pre to mať náboženskú vieru? Pre veľa ľudí.

Rusell: Nemôže byť praktický dôvod pre vieru v niečo, čo nie je pravda. To je nemožné. Buď je to pravda alebo to pravda nie je. Ak to je pravda, mali by ste tomu veriť, ak to pravda nie je, nemali by ste tomu veriť. A ak neviete prísť na to, či je to pravda alebo nie, mali by ste odložiť svoj rozsudok. Zdá sa mi ako zásadná nečestnosť a  zrada intelektuálnej integrity veriť v niečo, pretože si myslíte že je to užitočné a nie preto, že si myslíte, že je to pravda.

Redaktorka: Myslím na tých ľudí ktorým pomáhajú náboženské predpisy žiť ich život , dávajú im veľmi striktnú súpravu pravidiel, dobrých a zlých skutkov.

Rusell: Áno, ale tieto pravidlá sú všeobecne celkom mylné. Veľa z nich viac ubližuje ako pomáha. A pravdepodobne by boli schopní nájsť racionálnu morálku, podľa ktorej by mohli žiť, ak by zahodili túto iracionálnu, tradičnú, tabu morálku pochádzajúcu z primitívnych vekov. 

Redaktorka: Ale obyčajná osoba možno nie je dosť silná na to, aby našla túto osobnú etiku. Musí mať niečo predpísané zvonku.

Rusell: Nemyslím si, že je to pravda. To, čo je ti prikázané zvonku, nemá žiadnu hodnotu, neráta sa to.

Redaktorka: Vy ste sa samozrejme tiež narodili ako kresťan. Kedy  ste sa prvý krát rozhodli, že nechcete ostať veriacim v kresťanskú etiku.

Rusell: Ja som sa nikdy nerozhodol, že nechcem ostať veriacim. Medzi 15 a 18 rokom  som strávil skoro všetok môj voľný čas rozmýšľaním o kresťanských dogmách a snažením sa zistiť, či je nejaký dôvod veriť im. A v čase keď som mal 18, škrtol som poslednú z nich.

Redaktorka: Myslíte si, že vám to dalo silu naviac vo vašom živote?

Rusell: Nie ani silu naviac ani opak. Len som sa zaoberal snahou o poznanie.

Redaktorka: Ako sa blížite ku koncu života, máte strach z nejakého druhu posmrtného života? Alebo si myslíte, že to je len...

Rusell: Nie, nie, myslím si, že to je nezmysel.

Redaktorka: Nie je žiadny posmrtný život.

Rusell: Nie, v žiadnom prípade.

Redaktorka: Máte strach z niečoho, čo je bežné medzi ateistami a agnostikmi, ktorí boli ateisti alebo agnostici celý život a sú konvertovaní na nejakú formu náboženstva tesne predtým ako zomrú?

Rusell:  Podľa toho čo viem  sa to vôbec nedeje tak často, ako si nábožní ľudia myslia. Pretože veľa veriacich, väčšina z nich si myslí, že je slušný skutok hovoriť klamstvá o smrteľných lôžkach agnostikov a podobne. V skutočnosti sa to nestáva veľmi často.

TED myšlienky hodné šírenia

Projekt TED ideas worth spreading mi je známy už pomerne dlhú dobu. Človek si na jeho stránke môže nájsť stovky veľmi kvalitých prednášok prakticky o čomkoľvek pričom čo je veľmi sympatické rovnakoý priestor sa venuje zástancom často protichodných názorov. Čo som si však na TED-e doteraz nevšimol je že veľké množstvo prednášok ktoré sú dostupné online je vybavených českými alebo slovenskými titulkami. Pre ľudí ktorý majú o prednášky tohto charakteru záujem no nerozumejú angličtine na dostatočnej úrovni preto stačí kliknúť na štvorček veľa nápisu "Subtitles Avaibile in" a vybrať si Czech alebo Slovak. Na ukážku toho čo napríklad sa dá na TED-e nájsť pridávam krátku prezentáciu jednej podľa mňa veľmi zaujímavej technológie.

Viac prednášok môžte nájsť tu: http://www.ted.com/translate/languages/cze , http://www.ted.com/translate/languages/slo

Ostré predmety

Je zaujímavé, ako veľmi ma v poslednej dobe fascinuje pohľad na ostré predmety. Možno mi pripomínajú divoké hryzenie moje ex priateľky, alebo sa mi  iba páči to, ako sa od nich odráža svetlo. Ťažko povedať. Podstatné je, že  odkedy ma táto fascinácia napĺňa, začala pre mňa jedáleň predstavovať  ideálne miesto na nadväzovanie nových kontaktov.

Hrám sa s príborovým nožíkom a rozmýšľam o tom, že školské obedy sú čím ďalej, tým lepším kreatívnym cvičením. Predsa len, predstavovať si, že túto ťažko identifikovateľnú hmotu niekto varil s úmyslom, aby mi chutila, vyžaduje stále väčšie množstvo fantázie.  Ako sa tak pozerám po ľuďoch, mám pocit, že som tento deň už raz zažil, akurát bol o kúsok farebnejší.  Keď zbadám ju, sedieť samú o stôl ďalej, moje myšlienky okamžite zmenia smer. Pravdepodobne by som mal v mysli vyzdvihovať jej úžasné prsia, aby som neporušoval spoločenské konvencie o zmýšľaní mužov.  Jej pehy sú však pre mňa oveľa príťažlivejšie. Prisadnem si k nej „Ahoj“, zaskočene sa na mňa pozrie, „viem, že sa nepoznáme, ale máme spoločnú známu, Naťu z Prešova. Videl som ťa pred časom na jej fotke, a tak som si povedal, že ak má o tebe dobrú mienku ona, určite si človek, ktorého stojí zato spoznať.“ Keď dokončím svoj dlhočizný monológ,  dám jej čas prežuť prekvapenie a odzdraviť sa.

„Keď si sa mi vtedy predstavil, skoro som prehltla vidličku,“ povie, zatiaľ čo jej olizujem krk.

„To by bola škoda, nemal by som sa s kým hrať.“

„Možno by si si našiel inú hračku.“
„Možno, ale celkom určite by nedosahovala tvojich kvalít.“

„Aká je šanca, že budú mať dvaja náhodní ľudia spoločnú známu z opačného kúta Slovenska?“

„Náhodní, skoro žiadna,“  zašepkám a pobozkám ju tak, aby sa už nepýtala.

Stále je mi trochu ľúto, že kvôli mne opustila jej predchádzajúceho priateľa. Aj to, že mi to moja bývalá, ktorej fotka nás zoznámila, stále vyčíta. No som v tomto vzťahu šťastný, hoci moja momentálna vôbec nehryzie.

Život hľadá život (odkaz + preklad)

Pred časom som narazil na zaujímavý projekt, ktorý sa snaží modernizovať dokumenty dnes už zosnulého Carl-a Sagan-a a šíriť odkaz tohto veľkého astronóma a popularizátora vedy. To čo som zatiaľ mohol vidieť vyzerá natoľko dobré, že som sa rozhodol pridať sem nejaký ten odkaz (na konci textu) a pokúsil som sa jedno video z tejto série preložiť do slovenčiny. 

Voľný slovenský preklad:

Ako deti sa bojíme tmy. Neznáme nás znepokojuje. Čokoľvek môže byť tam vonku. Ironicky je naším osudom žiť v tme. Vyrazte zo Zeme akýmkoľvek smerom a po počiatočnom záblesku modrej ste obklopený temnotou, prerušovanou iba tu a tam šerom a vzdialenými hviezdami. Dokonca aj keď vyrastieme, temnota si udržuje svoju silu desiť nás. A tak sú tu tí, ktorí hovoria, že by sme nemali skúmať príliš zblízka, kto iný by mohol žiť v  temnote. Lepšie nevedieť, hovoria. V Mliečnej ceste (galaxii) je 400 miliárd hviezd. Je možné, že z tohoto nesmierneho množstvo, je naše nudné Slnko jediné s obývanou planétou? Možno, možno je pôvod života alebo inteligencie nesmierne nepravdepodobný. Tiež je možné, že sa civilizácie neustále objavujú, ale sami sa zničia hneď, ako sú toho schopné. Alebo, možno tu a tam, sú po vesmíre rozsypané svety, podobné tomu nášmu, na ktorých iné bytosti hľadia na oblohu a premýšľajú ako my, o tom kto iný žije v tme. Život je porovnateľnej vzácnosti. Môžete preskúmať tucty svetov a zistiť, že iba jeden z nich dal životu vzniknúť, vyvinúť a udržať sa.  Ak my, ľudia, niekedy pôjdeme do týchto svetov, potom to bude kvôli štátu, alebo ich spoločenstvu, ktoré bude veriť, že je to v ich prospech, alebo prospech ľudského druhu. V našom čase sme prekonali slnečný systém a poslali štyri lode (rakety) ku hviezdam. No pokračujeme v hľadaní obyvateľov. Život hľadá život.

Svetové náklady na zbrojenie = 2,1 bilióna dolárov.
Svetové náklady na vesmírny výskum = 38 miliárd dolárov.


The Sagan Series na Facebook-u: http://www.facebook.com/thesaganseries

The Sagan Series na Youtub-e : http://www.youtube.com/watch?NR=1&v=j2oXFWKpJiA

Komár na jej lítku

Minulý týždeň som skúšal jedno zaujímavé literárne cvičenie. Človek musí napísať 10 vetovú mikro-poviedku s tým že si najprv vymyslí názov poviedky, potom  dostane 10 slov z ktorých musí v každej vete použiť presne jedno a zároveň sa mu určí v akom žánri má poviedku napísať. 

Moje slová: bublina, fixky, schéma, krok, hemisféra, záhrada, zmysel, lampa, chodník, hlina

Môj žáner: sci-fi

Komár na jej lýtku

Sledujem ako ladným krokom odchádza a je mi to trochu ľúto. Ešte pred chvíľou sa jej koža dotýkala vlhkej hliny v mojom skleníku. Cez všetko čo sa o mne hovorí, stále si nie som celkom istý či to skutočne malo zmysel. Chodník ktorým som sa vydal je príliš kľukatý. Moja záhrada obsahuje veľa mutantov ale ľudia niesu rastlinky. Na tabuli si znova prezriem schému celého projektu a dopíšem "čas odchodu 17:23". Mám rád tieto fixky pripomínajú mi injekcie z môjho prvého labáku. Pravá hemisféra mi intenzívne spracúva možné scenáre interakcie mojich "pohlavný výber ovplyvňujúcich" parazitov. Lampou si zasvietim na preparát komára ktorého potomkov som využil ako prenášačov. Usmejem sa, za chvíľu už budú ženy rovnako intuitívne, ako bubliny nachádzajú najkratšie cesty medzi bodmi, túžiť po vedcoch. 

Hodina

Minulý týždeň som strávil na letnom literárnom sústredný pre mladých autorov do 26. rokov s názvom "Medziriadky", pridávam ukážku práce s ktorou som sa tam dostal.

 Usmievam sa. Je to totiž skvelý spôsob ako maskovať, že ledva vnímam okolie. Vedľa mňa sedí extrémne sympatická slečna a ja rozmýšľam o selekcii na základe frekvencie. Fungujem len v dvoch režimoch. Racionálnom a tom, v ktorom verím emóciám. Píšem si poznámky. Všetci si ich píšu. Mám rád biológiu. Dokážem si vďaka nej vytvoriť obraz sveta, v ktorom sú veci tak krásne bezvýznamne dôležité. Slečna napravo si precízne obťahuje nadpis. Fascinuje ma to. Chcel by som vedieť nad čím rozmýšľa, keď pár písmen na chvíľu robí stredobodom svojho sveta. Spomínam si, že kedysi som tiež bol pre nejakú nadpisom. Treba písať ďalej. Tá napravo odtrhne svoje pero od nadpisu a zabudne naň. Táto časť ma kedysi zranila. No to bolo v druhom režime. Racionalita je bezpečná, krásna a ďalšiu vlastnosť spomínať ani netreba. Keď je to zlé, prikryjem sa dekou.  Obzerám sa po miestnosti. Všetci sa tvária takým tým zvláštne znudeným spôsobom. Rozmýšľam, či je to tým, že si to v návale nadšenia už dávno naštudovali sami, alebo len nechápu krásu systematického poznávania. Pchá... rozmýšľam, hlúposť...! V skutočnosti len  zakrývam ľútosť. Nie som úplne naivný. Viem aká je správna odpoveď. Učiteľka sa niečo spýta a ja, ako skoro vždy, odpoviem. Nerobím to preto, že by som sa chcel predvádzať. Proste nemám rád trápne ticho a potrebujem si dodať trochu dôvery. Ach, zasa uvažujem nad hlúposťami. Ak chcem, aby sa moje dobré gény fixovali v populácii, budem musieť splodiť veľa detí, aby bola šanca, že sa oddelia od tých, čo ma nútia takto nesympaticky a neprakticky rozmýšľať nad každou blbosťou. Som smiešny aj sám sebe. Nahlas sa zasmejem. Pár hláv sa za mnou otočí, ale celkovo to nevzbudí žiadne väčšie prekvapenie. K mojej vysmiatej tvári sa asi nejaké to zachechtanie celkom hodí. Pozriem sa na slečnu napravo. Na okamih mi venuje pohľad aj ona, no potom je k tomu môjmu už úplne ľahostajná. Chcel by som vedieť, čo si myslí. Ešte včera sa mi zdalo, že som jej minimálne sympatický a dnes mám pocit, že je to možno presne naopak. Zazvoní. Balím si svoje veci. Ako vždy mi to trvá najdlhšie. Moja spolusediaca je tiež pomalá, no keď si po pol sekunde uvedomím, že sme tam boli len sami dvaja, už je preč a ja nerád kričím...

Zomrieme! (odkaz + preklad)

Prednáška Richarda Dawkinsa z 8.3 2008 v Berkeley dlhodobo patrí medzi moje najobľúbenejšie prednášky tohto známeho vedca, autora a popularizátora kritického myslenia. Na jej samotnom závere má Dawkins krátky, ale emotívny a podľa mňa, veľmi pekný prejav o hodnote života, na ktorý sem pridávam odkaz a zároveň som sa ho pokúsil preložiť do slovenčiny.

Voľný slovenský preklad:

My zomrieme a to nás robí tými šťastnými. Väčšina ľudí nikdy neumrie, pretože sa nikdy nenarodí. Potenciálni ľudia, ktorí by mohli byť na mojom mieste, ale ktorí v skutočnosti nikdy neuvidia svetlo dňa, prevýšia zrnká piesku na Sahare. Títo nenarodení "duchovia" určite zahŕňajú väčších poetov ako Keats, vedcov väčších ako Newton. Vieme to, pretože možný počet ľudí daný našou DNA tak masívne presahuje počet skutočných ľudí. Vo svetle týchto omamných nádejí sme to ty a ja v našej obyčajnosti, ktorý sme tu. My, privilegovaná hŕstka, ktorá vyhrala navzdory všetkému lotériu počatia. Ako sa opovažujeme nariekať pre náš nevyhnutný návrat do toho predošlého štádia, z ktorého sa veľká väčšina nikdy nedostala! Ďakujem veľmi pekne.

Nie všetci vedci su suchármi

Z nejakého zvláštneho dôvodu si prekvapivo veľa ľudí vykresľuje vedcov ako ľudí bez štipky zmyslu pre humor schopnými zabaviť sa jedine na veciach typu "chyba v diferenciálnej rovnici". Podľa mojich skúsenosti však väčšina ľudí pracujúcich vo vede nemá najmenší problém s ocenením dobrého vtipu a ak by ste na internete trochu pohľadali našli by ste pomerne veľké množstvo "vedeckého" humoru tvoreného často samotnými vedcami. Pokúsim sa sem pridať pár ukážok snáď reprezentatívnych paródií  samozrejme  tento krát s vedeckou tématikou. Ešte by som chcel podotknúť že tieto videá niesu vôbec neznáme a povedal by som že v istých komunitách sú priam slávne.

Prvé video "bad project" je paródia na pesníčku lady gaga "bad romance" a rozpráva o tom aké to je keď PhD. študent dostane zlý projekt.

Druhé video je  pesnička o PCR ktorá je zároveň reklamou.

Tretie ďalšia reklama , súčasne jedno z mojich najobľúbenejších videí.

Štvrté video je úryvok s filmu pád tretej ríše ktorý bol už pre-dabovaný alebo pre-titulkovaný hádam na každú dostupnú tému tento krát je tu verzia ktorá sa venuje peer review. (autor zakázal vkladanie videa ale snáď sem môžem pridať aspoň odkaz)

http://www.youtube.com/watch?v=-VRBWLpYCPY&feature=youtu.be

Predposledné piate video je veľmi známy LHC rap .

A na koniec pridávam odkaz ktorý nieje na video ale na pomerne známy americký komix ktorý vychádza už skoro 14 rokov a venuje sa tématike PhD študentov (nielen prírodovedcov) .

http://www.phdcomics.com/comics.php