Prečo si myslím, že duša neexistuje?

V našej spoločnosti je v rôznych kontextoch veľmi často využívané slovo duša. Ale čo ním vlastne myslíme a prečo by sme sa mali domnievať, že niečo také skutočne existuje? Myslím si, že väčšina ľudí týmto pojmom myslí akýsi súhrn charakteristík danej osoby, osobnosť existujúcu nezávisle na fyzickom tele. Ak teda postulujeme existenciu takejto duše, jednoznačne tým postulujeme aj akúsi nezávislosť nášho vedomia na mozgu. Inak povedané, vyslovujeme hypotézu, ktorá tvrdí, že ľudská osobnosť  by mala existovať nezávisle na vonkajších vplyvoch, žiadny zásah do nášho fyzického tela by nemal zásadne zmeniť náš charakter, pri najväčšom by mal byť schopný ovplyvniť našu pamäť.  Skrátka, existencia duše (vo vyššie uvedenom zmysle) by mala priame dôsledky na fyzický svet a bola by teda testovateľná. Ako teda hypotéza duše obstojí pri strete s realitou?

Je pomerne známym faktom, že choroby ako Alzheimerova choroba či skleróza multiplex dokážu človeka výrazne zmeniť. No niektorí by iste namietali, že nech sú tieto ochorenia akokoľvek hrozivé a majú na pacienta sebe väčší vplyv, podstatu jeho osobnosti nedokážu zmeniť. Hoci niektoré príznaky týchto a niektorých ďalších chorôb jasne poukazujú na to, že osobnosť zmeniť dokážu, tvárme sa na chvíľu, že je tomu inak a presuňme sa k názornejším ukážkam toho, ako dokáže poškodenie mozgu zmeniť naše "ja". Asi najlepším demonštračným príkladom toho, ako úzko je naša osobnosť previazaná s fyzickým telom, sú osudy ľudí, ktorí po úraze mozgu prežili výraznú zmenu osobnosti. U pacientov s dostatočnou smolou na to, aby utrpeli takéto zranenie, boli zdokumentované mnohé prípady, v následku ktorých sa ľudia podstatne zmenili. Keďže vplyv na osobnosť človeka sa líši prípad od prípadu a jednotlivé zmeny sa môžu vyskytovať samostatne aj súčasne, prinášam len veľmi zjednodušení prehľad toho, čo všetko dokáže (no nemusí) zranenie mozgu spôsobiť.  U pacientov po traumatickom poranení mozgu sa môže vyskytnúť napríklad apatia, výrazne zvýšená agresivita, oslabenie schopnosti súcitiť s iným, zvýšená promiskuita, strata súdnosti, depresia, eufória, psychóza, zmena sexuálnych návykov, zlá schopnosť posúdiť bezpečnosť rôznych úkonov, strata hygienických návykov. Dokonca boli zaznamenané prípady, v ktorých pacient prišiel o svoju autobiografickú pamäť a následne si začal "požičiavať" identity druhých. Zaujímavým faktom tiež je, že hoci väčšina zmien osobnosti v následku poškodenia mozgu ovplyvní životy ľudí skôr negatívne, vyskytujú sa občasné výnimky, kedy po takomto zranení človek nečakane objaví skrytý, často umelecký talent, o ktorom dovtedy vôbec netušil, a tak existujú ľudia ktorí, hoci sa dovtedy umeniu vôbec nevenovali, začnú byť skoro zo dňa na deň napríklad veľmi zdatnými sochármi.

Ak ste sa prelúskali predchádzajúcimi riadkami a stále si hovoríte, že nič z opísaných príkladov zmien "osobnosti" nie je skutočnou zmenou osobnosti, možno pomôže pretransformovanie pár príznakov do príkladu (nie až tak vzácneho).  Predstavte si, že poznáte dvoch mužov. Prvý je podľa všetkého, čo ste o ňom počuli, milujúci manžel a otec, vo svojom okolí je priateľský a obľúbený, jeho žena sa nikdy nedomnievala, že by ju podvádzal a pravdepodobne je to aj pravda. Druhý muž sa za milujúceho manžela dá označiť len s veľkou dávkou fantázie, o svoju rodinu prejavuje len minimálny záujem, je agresívny a výbušný, ľudia v okolí sa mu radšej vyhýbajú, o prácu prišiel pre opakované výbuchy hnevu a problémy s kolegami, je to ten typ muža ktorý bez problémov ťapne neznámu ženu po zadku a svojou neverou sa skôr vystatuje ako by ju tajil. Zamyslite sa teraz nad týmito dvoma mužmi. Je podľa vás možné povedať, že majú inú povahu? Že sa ich osobnosti diametrálne líšia? Ja si myslím, že áno. Predstavte si teraz, že muž číslo jeden a dva sú tá istá osoba pred a po traumatickou úraze mozgu. Dá sa povedať, že sa jeho osobnosť zmenila? Znova si myslím, že áno, a ak ste so mnou súhlasili v predchádzajúcej otázke,  viem si len ťažko predstaviť, ako by ste mohli nesúhlasiť v tejto.

Myslím si, že týchto pár príkladov je dostatočných na demonštráciu toho, že všetko, čím sme, všetko to, po čom túžime a čo považujeme za dôležité, môže byť zničené a zmenené poškodením nášho tela. A ak nedokáže naša osobnosť prežiť ani len zranenie počas života, nevidím jediný dôvod domnievať sa, že by bola schopná prežiť našu smrť. Samozrejme, dobre rozumiem tomu, prečo si väčšina z nás želá, aby duša existovala. No ak nás skutočne zaujíma, aká je pravda a nenecháme si zastrieť zrak tým, čo by sme si želali, aby pravdou bolo, mám dojem, že nám neostáva nič iné ako priznať, že zatiaľ asi nič nenasvedčuje tomu, že existuje. Nakoniec je to bezpochyby čestnejší prístup, ako búchať do hrude a vyhlasovať, že je bezpochyby skutočná, hoci tomu nenasvedčuje nič okrem našich túžob.

zdroje:

http://ajp.psychiatryonline.org/article.aspx?articleID=98328

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/21278697

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18289429

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC1028946/

http://www.wisconsinmedicalsociety.org/savant_syndrome/savant_articles/acquired_savant

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18646626

zdroj obrázku: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Phineas_gage_-_1868_skull_diagram.jpg

Život hľadá život (odkaz + preklad)

Pred časom som narazil na zaujímavý projekt, ktorý sa snaží modernizovať dokumenty dnes už zosnulého Carl-a Sagan-a a šíriť odkaz tohto veľkého astronóma a popularizátora vedy. To čo som zatiaľ mohol vidieť vyzerá natoľko dobré, že som sa rozhodol pridať sem nejaký ten odkaz (na konci textu) a pokúsil som sa jedno video z tejto série preložiť do slovenčiny. 

Voľný slovenský preklad:

Ako deti sa bojíme tmy. Neznáme nás znepokojuje. Čokoľvek môže byť tam vonku. Ironicky je naším osudom žiť v tme. Vyrazte zo Zeme akýmkoľvek smerom a po počiatočnom záblesku modrej ste obklopený temnotou, prerušovanou iba tu a tam šerom a vzdialenými hviezdami. Dokonca aj keď vyrastieme, temnota si udržuje svoju silu desiť nás. A tak sú tu tí, ktorí hovoria, že by sme nemali skúmať príliš zblízka, kto iný by mohol žiť v  temnote. Lepšie nevedieť, hovoria. V Mliečnej ceste (galaxii) je 400 miliárd hviezd. Je možné, že z tohoto nesmierneho množstvo, je naše nudné Slnko jediné s obývanou planétou? Možno, možno je pôvod života alebo inteligencie nesmierne nepravdepodobný. Tiež je možné, že sa civilizácie neustále objavujú, ale sami sa zničia hneď, ako sú toho schopné. Alebo, možno tu a tam, sú po vesmíre rozsypané svety, podobné tomu nášmu, na ktorých iné bytosti hľadia na oblohu a premýšľajú ako my, o tom kto iný žije v tme. Život je porovnateľnej vzácnosti. Môžete preskúmať tucty svetov a zistiť, že iba jeden z nich dal životu vzniknúť, vyvinúť a udržať sa.  Ak my, ľudia, niekedy pôjdeme do týchto svetov, potom to bude kvôli štátu, alebo ich spoločenstvu, ktoré bude veriť, že je to v ich prospech, alebo prospech ľudského druhu. V našom čase sme prekonali slnečný systém a poslali štyri lode (rakety) ku hviezdam. No pokračujeme v hľadaní obyvateľov. Život hľadá život.

Svetové náklady na zbrojenie = 2,1 bilióna dolárov.
Svetové náklady na vesmírny výskum = 38 miliárd dolárov.


The Sagan Series na Facebook-u: http://www.facebook.com/thesaganseries

The Sagan Series na Youtub-e : http://www.youtube.com/watch?NR=1&v=j2oXFWKpJiA

Zomrieme! (odkaz + preklad)

Prednáška Richarda Dawkinsa z 8.3 2008 v Berkeley dlhodobo patrí medzi moje najobľúbenejšie prednášky tohto známeho vedca, autora a popularizátora kritického myslenia. Na jej samotnom závere má Dawkins krátky, ale emotívny a podľa mňa, veľmi pekný prejav o hodnote života, na ktorý sem pridávam odkaz a zároveň som sa ho pokúsil preložiť do slovenčiny.

Voľný slovenský preklad:

My zomrieme a to nás robí tými šťastnými. Väčšina ľudí nikdy neumrie, pretože sa nikdy nenarodí. Potenciálni ľudia, ktorí by mohli byť na mojom mieste, ale ktorí v skutočnosti nikdy neuvidia svetlo dňa, prevýšia zrnká piesku na Sahare. Títo nenarodení "duchovia" určite zahŕňajú väčších poetov ako Keats, vedcov väčších ako Newton. Vieme to, pretože možný počet ľudí daný našou DNA tak masívne presahuje počet skutočných ľudí. Vo svetle týchto omamných nádejí sme to ty a ja v našej obyčajnosti, ktorý sme tu. My, privilegovaná hŕstka, ktorá vyhrala navzdory všetkému lotériu počatia. Ako sa opovažujeme nariekať pre náš nevyhnutný návrat do toho predošlého štádia, z ktorého sa veľká väčšina nikdy nedostala! Ďakujem veľmi pekne.