Vyzeráte lepšie... Je Vám už lepšie, však?
Mám pocit, že jedným z pomerne bežných prípadov, kedy pacient doktorovi „klame“ je, keď si doktor, prípadne iný zdravotnícky personál (fyzioterapeuti atď...) o takéto klamstvo požiada. Možno sami poznáte veľmi dôverne takúto situáciu. Po tom, ako ste sa podrobili liečbe, ktorá vám bola naordinovaná, vám povedia niečo v štýle „vyzeráte oveľa lepšie, myslím, že sa to zlepšilo. Je Vám lepšie však?“ a vy, hoci sa síce cítite viac menej rovnako, prikývnete, pretože si poviete, že predsa len odborník to vie hádam zhodnotiť lepšie ako vy, prípadne poviete pravdu, že vám je stále rovnako a keď sa vrátite nabudúce, privítajú vás rovnaké slová, čo sa opakuje, až kým nepoviete, že je vám už predsa len lepšie, pretože už proste nemáte chuť vysvetľovať, že nie je. Je asi zrejmé, že niečo takéto môže v niektorých prípadoch pacientovi veľmi ublížiť. Už menej zrejmé je asi to, že to môže byť výhodné pre doktora či zdravotnícke zariadenie, ktoré, aj keď vám nevie pomôcť, si môže takto ľahko spraviť lepšiu štatistiku a hlavne nemusí posielať klienta na ďalšia drahé vyšetrenie. Najmenej zrejmý je však asi problém, ktorý to spôsobuje samotným základom vedeckej medicíny. Jediný spôsob ako zistiť, či nejaký liečebný postup zaberá, je otestovať ho na pacientoch. Existujú však problémy, pri ktorých je veľmi komplikované, či až nemožné, zistiť nakoľko ten, či onen prístup funguje, ak pacient nehovorí pravdu o tom, ako sa cíti. A v takýchto prípadoch, vždy keď pacient zaklame, že mu niečo pomohlo, sa stane pravdepodobnejším, že budú ďalší a ďalší pacienti podrobení rovnakej, možno úplne neúčinnej, metóde, pretože podľa záznamov predsa funguje.
Strach z ďalšieho zákroku/liečby
Ďalšia zo situácií, kedy majú
pacienti tendenciu nehovoriť celú pravdu je, myslím, veľmi ľahko pochopiteľná,
relatívne bežná a vlastne som ju opísal už v úvode. Po veľmi náročnej a
nepríjemnej liečbe, či operácii sa Vám dostavia komplikácie a vy zo strachu, že
by ste museli celú tú hrôzu prežívať znova, radšej doktorom tvrdíte, že je
všetko v poriadku. Hoci sám neviem, či by som sa v takejto situácii dokázal
zachovať inak, negatívne dôsledky takéhoto jednania sú rovnaké, ako v prvom
prípade. Považujem to za dôležité spomenúť, pretože sú výrazne vystupňované. Nemusím
myslím zdôrazňovať, že niektoré problémy prejsť samé nemusia a obzvlášť, ak
nadväzujú na nejaký predchádzajúci vážnejší zásah do organizmu, je dosť
pravdepodobné, že ani neprejdú, ale začnú sa časom zhoršovať. Preto je v
takýchto prípadoch určite dobré kontaktovať odborníka. V najlepšom scenári sa
človek dozvie, že je to normálne a prejde to (snáď), v tom horšom sa s tým hádam
aspoň začne niečo robiť, kým sa to priveľmi nezhorší. Čo sa týka ostatných
aspektov zatajovania pravdy je jasné, že
o čo komplikovanejší bol Váš zákrok, či liečba a o čo menej pacientov ju
podstupuje, tým viac môže ovplyvniť jeden človek osudy iných ľudí v podobnej
situácií. Pre ilustráciu si predstavte, že ste chirurg, ktorý chce využiť novú operačnú
metódu. Po tom, čo si o nej zistíte
všetko čo sa zistiť dá, nezostáva vám
nič iné, ako ju skúsiť využiť na pacientovi. Operácia je síce náročná, ale
prebehne bez väčších problémov, podarí sa vám úspešne vložiť do tela pacienta
titánovú konštrukciu, ktorou chrbticu narovnáte a zabránite tomu, aby sa znova
deformovala. Bezprostredne po operácii pacient nejaví žiadne ťažkosti, ktoré by
neboli úplne normálne po takom veľkom zásahu do organizmu. Túto novú metódu následne
využijete na ďalších desiatich pacientoch a keďže všetky operácie prebehnú
podľa plánu a ani po dlhšej dobe od operácie sa pacienti nesťažujú na žiadne
komplikácie, nemáte jediný dôvod nevyužívať túto metódu aj naďalej. Dúfam, že
by ste so mnou súhlasili, že postup takéhoto hypotetického doktora by bol určite
správny. Predstavte si však, že štyria z desiatich operovaných pacientov začali
po štyroch mesiacoch cítiť stále ostrejšiu bolesť v chrbte, no každý z
nich si to nechal pre seba, zo strachu pred ďalšou operáciou a tak doktor nevedome
operuje ľudí metódou, ktorá môže
spôsobovať pooperačné komplikácie. A takáto situácia sa môže dosť dlho
udržiavať, napríklad potom, čo už prebehlo 20 operácií a 9 ľudí nejaký čas po nich začalo cítiť silnú bolesť v chrbte,
ktorá má tendenciu sa zhoršovať, no zatiaľ dvaja našli odvahu povedať to
doktorovi, môže byť z pohľadu lekára stále logické považovať komplikácie len u
10% pacientov pri takom komplikovanom
zákroku stále za skvelý výsledok a teda s najlepším vedomím a svedomím
pokračovať v používaní tejto metódy nevediac, že v skutočnosti má ťažkosti
skoro polovica pacientov a časom sa možno vyvinú aj u ďalších.
Poznámka na koniec
Tento článok je samozrejme nutne
zjednodušený, no dúfam, že aj napriek tomu je jeho pointa dostatočne jasná a
nájde sa aspoň pár ľudí, ktorí túto tému uznajú vhodnou aspoň na malé
zamyslenie.
Zdroj obrázku: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/6f/E.V.Pavlov_by_Repin.jpg
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára