Beyond Belief, Steven Weinberg (Odkaz + preklad)

V tejto prednáške z roku 2006 Steven Weinberg, známy americký fyzik, ktorý dostal v roku 1979 Nobelovu cenu za model zjednocujúci slabé a elektromagnetické interakcie a predpoveď existencie neutrálnych prúdov, rozpráva  o konflikte medzi vedou a náboženstvom.

Voľný slovenský preklad:

Spomenul som tri sféry nepriateľstva:
                1. Prírodné zákony dávajú ruky boha do reťazí

                2. Veda zobrala človeku centrálnu rolu (vo vesmíre)

                3. Poskytuje alternatívne vysvetlenia

Ale je tu ďalšia oblasť, ktorá je možno najhlbšou v konflikte medzi vedou a náboženstvom, hoci si myslím, že nie je spomínaná tak často. Je to metóda prístupu k pravde. Náboženstvo sa prevažne odvoláva na autoritu a to buď na autoritu posvätného textu ako v sunnitskom islame a protestantskom kresťanstve alebo na text spolu s náboženskými vodcami, ktorí sú božsky inšpirovaní na ich interpretovanie, ako je tomu v šídskom islame a u rímskych katolíkov. My vo svete vedy nič také nemáme. A chcem jasne zdôrazniť, my máme hrdinov, vedcov, voči ktorým máme obrovský rešpekt. Ale oni nie sú autority, za ktorými ideme pre riešenia vedeckých problémov. Napríklad v mojom obore je určite Einstein najväčší hrdina dvadsiateho storočia. Ale nikto, kto dnes argumentuje o teórii gravitácie, by nerozhodol problém referovaním späť na Einsteinove publikácie z 1915, 1916. Dnes vieme, že každý primerane dobrý vysokoškolák (pred dokončením magisterského štúdia) rozumie všeobecnej relativite lepšie, ako jej rozumel Einstein. Získali sme vedomosti, pokročili sme. A tak vo vede nemáme prorokov, máme hrdinov, ale nie prorokov. Myslím si, že ďalší rozdiel v prístupe k pravde je, že vo vede sa veľmi snažíme odstrániť vplyv túžobných želaní, pričom u tak veľa náboženských myšlienok sa zdá, že nie sú ničím iným. „Musím veriť v posmrtný život, lebo ako by som zvládol čeliť tomu, že môj život skončí smrťou.“ Avšak jedna vec, ktorú veda nedokáže robiť o nič viac ako náboženstvo, je opodstatniť samu seba. Ako David Hume chápal už dávno „nemôžete použiť vedecké argumenty ako opodstatnenie pre vedú samú, pretože to je kruhový argument.“ Je to morálna voľba medzi metódami prístupu k pravde náboženstva – odvolávanie sa na autority, hľadanie vecí, o ktorých veríme, že nás spravia šťastnými a prísnejšej na seba sa odvolávajúci prístup k náboženskej pravde. Pre mňa je morálna voľba jasná, ale je to morálna voľba a taká, o ktorej sa, myslím si, nedá argumentovať racionálne. Tak čo robíme s týmto konfliktom? Sú tu takí, ktorých názory na náboženstvo nie sú veľmi odlišné od mojich vlastných, no ktorí napriek tomu majú pocit, že by sme sa mali snažiť utlmiť konflikt, že by sme mali spraviť kompromis. Napríklad Stephen Gould a tiež  Lawrence Krauss, ktorý, keďže je tu, ma môže opraviť ak sa mýlim, majú pocit, že je najdôležitejšie zachovať neporušenosť vedeckej výuky, že by sme mali zaistiť podporu hlavných línií náboženstiev, ktoré často nemajú problém napríklad s učením darwinizmu v školách. Spraviť z nich spojencov a nestúpať im na nohy rozprávaním o konflikte medzi vedou a náboženstvom. Edward Wilson, ďalší dobrý priateľ, chce získať podporu hlavných náboženstiev, ako spojencov v ochrane životného prostredia. Ja ich názory rešpektujem, rozumiem ich motívom a neodsudzujem ich, ale ja ich nezdieľam. Pre mňa je konflikt medzi vedou a náboženstvom dôležitejší, ako otázky učenia vedy a dokonca životného prostredia. Myslím si, že svet sa potrebuje zobudiť z dlhej nočnej mory náboženskej viery a čokoľvek my vedci môžeme robiť, aby sme oslabili pozíciu náboženstva by malo byť urobené a nakoniec môže byť naším najväčším príspevkom civilizácii. Ďakujem