Homosexuál kresťan?

V médiách sa posledné roky venuje pomerne veľa miesta otázkam spojených s inou ako heterosexuálnou orientáciou. Proti tomu v princípe nič nemám, súhlasím s tým, že takýto ľudia by mali mať rovnaké práva ako ktokoľvek iný. Áno, aj možnosť dobrovoľne uzavrieť na úrade nejaký ten zväzok , však sú to dospelí ľudia a v princípe je to len typ zmluvy. To mi však príde ako samozrejmosť a nikdy som preto nemal potrebu sa nad touto témou nejako zamýšľať, nie to sa k nej ešte vyjadrovať. Prednedávnom som však narazil na fenomén natoľko absurdný, že som sa rozhodol napísať na túto tému pár slov, hoci mi je jasné, že so mnou bude viac ľudí nesúhlasiť ako súhlasiť. Áno, narazil som na homosexuálneho kresťana.

Ako môže byť hlásenie sa k akejkoľvek ideológii absurdné?

Možno vás zaráža, ako si vôbec môžem dovoliť povedať, že zastávanie nejakej ideológie je absurdné. Predsa len, každý má právo veriť čomu len chce. Samozrejme, absolútne s tým súhlasím, no to, že robíme niečo, na čo máme právo, neznamená, že to, čo robíme, nemôže byť absurdné. Myslím si, že existujú okolnosti, pri ktorých je zastávanie istých svetonázorov jednoznačne smiešne až tragikomické. Svoj názor sa pokúsim demonštrovať pár hypotetickými príkladmi. Skúste si predstaviť, nakoľko smiešne, absurdne či tragicky by vyznel veľkopodnikateľ komunista, žid nacista či kozmonaut, ktorý verí, že Zem je plochá. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim vysvetliť, prečo podľa mňa zapadá homosexuál kresťan prinajmenšom do veľmi podobnej kategórie.

No dobre, ale čo je teda absurdné na tom byť súčasne homosexuál a kresťan?

Svoju argumentáciu nemienim postaviť na výrokoch pápeža v jeho minuloročnom vianočnom prejave ani na všeobecne nepriateľskom postoji väčšiny kresťanských cirkví k homosexuálom (a iným), ale na dôvode, prečo je homosexualita v kresťanstve vo všeobecnosti vnímaná ako hriech. Týmto dôvodom je, samozrejme, samotná biblia. Ako konkrétny príklad môže poslúžiť Tretia kniha Mojžišova, kapitola 20, verš 13, v ktorom sa píše: "Ak niekto obcuje s mužom, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť; musia byť vydaní na smrť; za svoju krv sú sami zodpovední." Citovaná pasáž je podľa mňa natoľko jasná, že akékoľvek námietky typu "je to vytrhnuté z kontextu" sú úplne bezpredmetné. Keď je raz niekde jasne napísané, že treba niekoho zabiť, môžete si tento text obracať ako chcete, vyhovárať sa na dobu či čokoľvek, no obsah nezmeníte. Názor autorov Biblie na homosexuálov je teda pomerne jasný. A myslím si, že je viac ako oprávnené povedať, že keď sa človek hlási k ideológií, ktorá v niečom, čo považuje za svoje základné princípy tvrdí, že ľudí ako je on treba usmrtiť, je to natoľko tragické, že sa to dá označiť za absurdné.

A čo potom? Stará zmluva je ale predsa už prekonaná, nie?

Samozrejme, našťastie v dnešnej dobe už väčšina ľudí Bibliu neberie doslovne a existuje akýsi tichý spoločenský konsenzus, že o niektorých jej častiach sa nahlas nehovorí. A tak napriek tomu, že v Biblii sa jasne píše „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som rušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane.“ Evanjelium podľa Matúša, kapitola 5, verše 17 - 18 ,  väčšina dnešných kresťanov sa zhodne na tom, že starú zmluvu netreba brať vážne, že tá už neplatí, teda okrem 10 prikázaní (a často aj tej trošky s homosexuálmi). To, že treba zabíjať čarodejnice a podobne , už zrazu patrí do inej kategórie (teda,ak nežijete v niektorých častiach Afriky). No stále sa nájde (aj keď si to mnohí neradi pripúšťajú) veľké množstvo ľudí, čo berú Bibliu doslovne. Samozrejme, môžete sa opýtať, čo je zlé na tom, že sa milióny ľudí hlásia k ideológií, ktorá schvaľuje otroctvo, kameňovanie ,upaľovanie a iné nepríjemné veci, keď väčšinu týchto jej aspektov aj tak ignorujú? No predsa to, že práve tieto "dobre mysliace" masy sú tie, čo spôsobujú, že skupiny fanatikov,  ktoré  toho z Biblie (či inej "svätej knihy") už toľko neignorujú , dostávajú priveľa pozornosti, vážnosti a hlavne vplyvu. A je podľa mňa viac ako smutné, keď ľudia, ktorí sú utláčaní, dávajú svojim utláčateľom do rúk zbrane. No a to je dôvod, prečo si myslím, že homosexuál kresťan je už z princípu absurdná idea.

PS: Ak neveríte, že niekto ako človek, ktorý sa otvorene hlási k homosexuálnej orientácií aj ku kresťanstvu existuje, našiel som ,napríklad, túto stránku http://www.gaychristians.sk/ .

Ak sa vám článok páčil môžte za neho hlasovať tu.

Pár slov o racionalite

Vždy, keď počujem slovné spojenie "priveľmi racionálny/e/i", mám chuť nasrato vykríknuť:  "Hej ty,  však sa trochu zamysli nad  tým, čo hovoríš, veď to nedáva absolútne žiadny zmysel!", väčšinou sa však tomuto nutkaniu ubránim. V nasledujúcich pár riadkoch sa pokúsim vysvetliť, prečo mám pocit, že prakticky vždy, keď niekto povie "si priveľmi racionálny" sa v skutočnosti snaží povedať presný opak, teda "si iracionálny", prípadne "nie si dosť racionálny", alebo v najhoršom prípade "neviem, čo znamená slovo racionálny, no bolo mi sympatické a tak som ho chcel použiť aspoň v jednej vete".

Ak sa správame racionálne ...

Racionálne jednanie,  alebo poslovenčene rozumné jednanie, sa dá opísať ako také, pri ktorom na základe dostupných informácií zvolíte zo všetkých možností tú najlepšiu (vzhľadom na to, čo chcete dosiahnuť dlhodobo aj krátkodobo). Samozrejme, keď získate viac informácií, možnosť, ktorá sa predtým javila najlepšou, už najlepšou byť nemusí, to ale nič nemení na tom, že lepší postup ako racionálny, sa kvôli definícii vymyslieť nedá (ak by ste prišli na lepší spôsob, ten spôsob by bol automaticky racionálny).

Nie je racionálne ignorovať pocity

Ľudia si často myslia  že ak sa niekto správa racionálne  musí ignorovať pocity svoje aj ostatných. Pravdou je však presný opak. Emócie sú dôležitou a neoddeliteľnou súčasťou našich životov, ich ignorovanie nám môže ublížiť fyzicky aj psychicky a navyše, úplne ignorovať sa ani nedajú, pretože ak si aj poviete, že ich ignorovať budete, toto rozhodnutie môžete vykonať len na základe pocitov. Totiž,  ak sa rozhodnete  nevšímať si emócie, určite tým chcete získať niečo, čo má pre vás pomerne vysokú hodnotu, a aby mohlo mať niečo pre vás hodnotu, musíte byť na to ,priamo či nepriamo emocionálne naviazaný. V konečnom dôsledku je teda nielen hlúpe snažiť sa ignorovať pocity, je to aj nemožné. Správať sa racionálne by znamenalo brať do úvahy, ako vaše činy ovplyvnia to, ako sa cítite vy a ľudia vo vašom okolí. Keď teda nabudúce stretnete niekoho, kto je napríklad tak zameraný na peniaze, či úspech, že úplne ignoruje, ako zle sa kvôli tomu cíti on a ostatní, majte na pamäti, že takéto správanie nie je racionálne a už dupľom nie priveľmi racionálne.

Intuícia nie je nevyhnutne iracionálna

Obľúbeným mýtom je, že správať sa intuitívne je iracionálne. Samozrejme je pravda, že intuícia je často chybná a môže nás viesť k nesprávnym záverom, no v určitých prípadoch dosahuje dobré, dokonca možno aj lepšie výsledky, ako zdĺhavé analytické rozmýšľanie. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ak nemáte na rozhodnutie veľa času a máte z danej oblasti dostatočné skúsenosti, intuitívne rozhodnutie vám môže ušetriť čas a priniesť výsledky veľmi podobné tým, ktoré by ste získali analytickým myslením. Na druhú stranu, ak v oblasti, v ktorej sa potrebujete rozhodnúť, nie ste expert, je lepšie sa pred rozhodnutím najprv poriadne zamyslieť. Teda to aspoň tvrdia niektoré štúdie. V každom prípade, spoľahnúť sa za určitých okolností na intuíciu nemusí byť vôbec iracionálne.

To, že niekto tvrdí, že sa správa racionálne, neznamená, že sa tak správa

V bežnom živote, ale aj v popkultúre  (Sheldon - The Big Bang Theory, Spock - Star Trek), sa občas človek stretne s niekým, kto o sebe tvrdí, že sa správa striktne racionálne, no pravdou je skôr presný opak.    Napríklad v televízii takéto postavy často stavajú na predpoklade, že všetci ľudia sa vždy správajú striktne logicky, respektíve, že sa vždy rozhodnú pre akciu, ktorá im pomôže dosiahnuť ich  ciele. Myslieť si niečo také je však celkom iste iracionálne, pretože takáto idea ignoruje empirické dôkazy (ktoré veda aj život radi znova a znova poskytnú), že ľudia sa proste občas správajú hlúpo a sú ovplyvnení priveľkým množstvom faktorov na to, aby vždy volili optimálne jednanie.

Je vôbec možné byť striktne racionálny?

 Vo všeobecnosti verím (a možno sa mýlim), že žiadny človek nie je schopný správať sa stále striktne racionálne. Samozrejme je dobré snažiť sa o to  a iste sa dá k takémuto ideálnemu stavu aj dosť priblížiť, no dosiahnuť ho úplne, možné asi nie je. My ľudia ako biologický druh proste nie sme na niečo také stavaní, naše zmysly sú veľmi ľahko oklamateľné a naša myseľ je plná vrodených "predsudkov" (anglické slovíčko bias lepšie vystihuje čo myslím), ktoré nás tlačia, aby sme niektoré veci videli inak, ako skutočne sú.

Zdroj o intuícii:  http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0749597812000994

Povery, ktoré zabíjajú

Vždy, keď niekde v meste vidím predávať „náramky proti urieknutiu“, vojde do mňa zlosť, rovnako  moje sympatie nemá nezmyselné klopkanie na drevo či iné povery. Myslím si totiž, že povery nie sú len smiešne, ale aj nebezpečné. Moje presvedčenie však väčšina ľudí celkom určite nezdieľa. No nie všetky povery sú také „nevinné“, ako tie momentálne populárne v našich zemepisných šírkach. V tomto článku sa pokúsim priblížiť zopár povier, ktoré naozaj zabíjajú.

Africké povery o albínoch 

Myslím, že väčšina z nás, hoci na živo žiadneho nevidela, aspoň približne tuší, ako vyzerá albín. No už len málokto si vie predstaviť trochu konkrétnejší prípad, albína - černocha. A niet sa čomu čudovať, predsa len, extrémne svetlá pokožka, často modré oči a veľmi svetlé vlasy, tvoria s černošskými črtami tváre dokopy obraz, ktorý málokto vidí viac ako raz v živote. Táto výnimočnosť však so sebou nesie aj veľa nepríjemných vedľajších problémov. Jednak sa takýto jedinci musia vyhýbať ostrému africkému slnku, pretože ich veľmi ľahko spáli a majú aj citlivý zrak, no asi najhorší problém, ktorému čelia černosi - albíni žijúci v niektorých častiach Afriky, sú miestne povery, medzi ktoré patrí jedna obzvlášť nebezpečná - miestni totiž veria, že časti tiel albínov majú magické schopnosti. Dôsledky sú fatálne. Albíni bývajú často lovení, zabíjaní a (s trochou šťastia až po smrti) rozporcovaní. Časti ich tiel následne používajú miestni šamani  pri miešaní elixírov, ich vlasy si rybári zapletajú do svojich sietí, aby mali lepší úlovok a ostatní ľudia tiež nepohrdnú nejakou tou časťou albína ako amuletom.  

Ďalšou, veľmi nepríjemnou, africkou poverou je viera, že sex s albínkou dokáže vyliečiť HIV. Táto má samozrejme za následok ďalšie prenasledovanie, znásilňovania a následné šírenie HIV.

V oblasti existuje niekoľko organizácií, ktoré sa snažia albínov chrániť. Potajme premiestňujú albínske deti do bezpečnejších oblastí, vytvárajú albínske komunity a mŕtvych albínov pochovávajú pod betón, aby nebolo také ľahké ich telá vykopať. Tieto povery sú však hlboko zakorenené a zrejme bude ešte dlho trvať, kým sa bude môcť albín prechádzať,  napríklad po Tanzánii, bez strachu o svoj život.

Nie všade prestalo prenasledovanie „čarodejníc“

V úvode tohto článku ste sa možno čudovali, čo mi vadí na tom, že ľudia veria, že ich niekto môže zarieknuť. No viera tohto typu je presne to, čo zavinilo a zaviňuje smrť a utrpenie tisícov. Totiž, akonáhle začnete veriť, že vám môže niekto pohľadom ublížiť alebo že vás niekto môže prekliať, je len otázkou času, kedy si začnete nahovárať, že sa tak stalo, a budete sa chcieť pomstiť. 

Čarodejnice sa síce už nejaký ten čas v Európe neprenasledujú a neupaľujú, no nie všade je situácia taká ružová. V Afrike je stále relatívne bežné  prenasledovanie a zabíjanie  „čarodejníc“, a tak obyčajná povera vedie k tomu, že sú desiatky ľudí prenasledovaných, upaľovaných či inak zabíjaných.

V Indii, špeciálne na vidieku, je situácia tiež dosť nepriaznivá a ak ste ženou označenou za čarodejnicu, väčšinou nemáte prakticky inú možnosť, ako opustiť svoj domov a rodinu, utiecť z dediny alebo spáchať samovraždu. Odhaduje sa, že v Indii je ročne zabitých 2000 žien po tom, čo boli označené za čarodejnicu. 

V mnohých krajinách sveta sú povery v čarodejnice a mágiu ešte zosilňované tým, že v nich existujú zákony, ktoré zločiny ako „čarodejníctvo“ trestajú. Medzi takéto krajiny patrí, okrem ľahko predpokladateľného množstva afrických krajín, aj Papua-Nová-Guinea či bohatá Saudská Arábia.

 Zdroje:

http://www.ipsnews.net/2002/11/rights-zimbabwe-the-last-minority-group-to-find-a-voice/
http://news.bbc.co.uk/2/hi/africa/7527729.stm  
http://news.bbc.co.uk/2/hi/africa/7327989.stm  

http://www.saudigazette.com.sa/index.cfm?method=home.regcon&contentID=2009110453524&archiveissuedate=04/11/2009

http://www.channel4.com/programmes/unreported-world/episode-guide/series-2009/episode-9
http://www.amnesty.org/en/for-media/press-releases/gambia-hundreds-accused-%E2%80%9Cwitchcraft%E2%80%9D-and-poisoned-government-campaign-20 

http://www.reuters.com/article/2008/05/21/idUSL21301127

http://www.thehindu.com/news/article533407.ece

Zdroje obrázkov:
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Blackcat-Lilith.jpg

http://en.wikipedia.org/wiki/File:Albinisitic_man_portrait.jpg

Prečo si myslím, že duša neexistuje?

V našej spoločnosti je v rôznych kontextoch veľmi často využívané slovo duša. Ale čo ním vlastne myslíme a prečo by sme sa mali domnievať, že niečo také skutočne existuje? Myslím si, že väčšina ľudí týmto pojmom myslí akýsi súhrn charakteristík danej osoby, osobnosť existujúcu nezávisle na fyzickom tele. Ak teda postulujeme existenciu takejto duše, jednoznačne tým postulujeme aj akúsi nezávislosť nášho vedomia na mozgu. Inak povedané, vyslovujeme hypotézu, ktorá tvrdí, že ľudská osobnosť  by mala existovať nezávisle na vonkajších vplyvoch, žiadny zásah do nášho fyzického tela by nemal zásadne zmeniť náš charakter, pri najväčšom by mal byť schopný ovplyvniť našu pamäť.  Skrátka, existencia duše (vo vyššie uvedenom zmysle) by mala priame dôsledky na fyzický svet a bola by teda testovateľná. Ako teda hypotéza duše obstojí pri strete s realitou?

Je pomerne známym faktom, že choroby ako Alzheimerova choroba či skleróza multiplex dokážu človeka výrazne zmeniť. No niektorí by iste namietali, že nech sú tieto ochorenia akokoľvek hrozivé a majú na pacienta sebe väčší vplyv, podstatu jeho osobnosti nedokážu zmeniť. Hoci niektoré príznaky týchto a niektorých ďalších chorôb jasne poukazujú na to, že osobnosť zmeniť dokážu, tvárme sa na chvíľu, že je tomu inak a presuňme sa k názornejším ukážkam toho, ako dokáže poškodenie mozgu zmeniť naše "ja". Asi najlepším demonštračným príkladom toho, ako úzko je naša osobnosť previazaná s fyzickým telom, sú osudy ľudí, ktorí po úraze mozgu prežili výraznú zmenu osobnosti. U pacientov s dostatočnou smolou na to, aby utrpeli takéto zranenie, boli zdokumentované mnohé prípady, v následku ktorých sa ľudia podstatne zmenili. Keďže vplyv na osobnosť človeka sa líši prípad od prípadu a jednotlivé zmeny sa môžu vyskytovať samostatne aj súčasne, prinášam len veľmi zjednodušení prehľad toho, čo všetko dokáže (no nemusí) zranenie mozgu spôsobiť.  U pacientov po traumatickom poranení mozgu sa môže vyskytnúť napríklad apatia, výrazne zvýšená agresivita, oslabenie schopnosti súcitiť s iným, zvýšená promiskuita, strata súdnosti, depresia, eufória, psychóza, zmena sexuálnych návykov, zlá schopnosť posúdiť bezpečnosť rôznych úkonov, strata hygienických návykov. Dokonca boli zaznamenané prípady, v ktorých pacient prišiel o svoju autobiografickú pamäť a následne si začal "požičiavať" identity druhých. Zaujímavým faktom tiež je, že hoci väčšina zmien osobnosti v následku poškodenia mozgu ovplyvní životy ľudí skôr negatívne, vyskytujú sa občasné výnimky, kedy po takomto zranení človek nečakane objaví skrytý, často umelecký talent, o ktorom dovtedy vôbec netušil, a tak existujú ľudia ktorí, hoci sa dovtedy umeniu vôbec nevenovali, začnú byť skoro zo dňa na deň napríklad veľmi zdatnými sochármi.

Ak ste sa prelúskali predchádzajúcimi riadkami a stále si hovoríte, že nič z opísaných príkladov zmien "osobnosti" nie je skutočnou zmenou osobnosti, možno pomôže pretransformovanie pár príznakov do príkladu (nie až tak vzácneho).  Predstavte si, že poznáte dvoch mužov. Prvý je podľa všetkého, čo ste o ňom počuli, milujúci manžel a otec, vo svojom okolí je priateľský a obľúbený, jeho žena sa nikdy nedomnievala, že by ju podvádzal a pravdepodobne je to aj pravda. Druhý muž sa za milujúceho manžela dá označiť len s veľkou dávkou fantázie, o svoju rodinu prejavuje len minimálny záujem, je agresívny a výbušný, ľudia v okolí sa mu radšej vyhýbajú, o prácu prišiel pre opakované výbuchy hnevu a problémy s kolegami, je to ten typ muža ktorý bez problémov ťapne neznámu ženu po zadku a svojou neverou sa skôr vystatuje ako by ju tajil. Zamyslite sa teraz nad týmito dvoma mužmi. Je podľa vás možné povedať, že majú inú povahu? Že sa ich osobnosti diametrálne líšia? Ja si myslím, že áno. Predstavte si teraz, že muž číslo jeden a dva sú tá istá osoba pred a po traumatickou úraze mozgu. Dá sa povedať, že sa jeho osobnosť zmenila? Znova si myslím, že áno, a ak ste so mnou súhlasili v predchádzajúcej otázke,  viem si len ťažko predstaviť, ako by ste mohli nesúhlasiť v tejto.

Myslím si, že týchto pár príkladov je dostatočných na demonštráciu toho, že všetko, čím sme, všetko to, po čom túžime a čo považujeme za dôležité, môže byť zničené a zmenené poškodením nášho tela. A ak nedokáže naša osobnosť prežiť ani len zranenie počas života, nevidím jediný dôvod domnievať sa, že by bola schopná prežiť našu smrť. Samozrejme, dobre rozumiem tomu, prečo si väčšina z nás želá, aby duša existovala. No ak nás skutočne zaujíma, aká je pravda a nenecháme si zastrieť zrak tým, čo by sme si želali, aby pravdou bolo, mám dojem, že nám neostáva nič iné ako priznať, že zatiaľ asi nič nenasvedčuje tomu, že existuje. Nakoniec je to bezpochyby čestnejší prístup, ako búchať do hrude a vyhlasovať, že je bezpochyby skutočná, hoci tomu nenasvedčuje nič okrem našich túžob.

zdroje:

http://ajp.psychiatryonline.org/article.aspx?articleID=98328

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/21278697

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18289429

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC1028946/

http://www.wisconsinmedicalsociety.org/savant_syndrome/savant_articles/acquired_savant

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18646626

zdroj obrázku: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Phineas_gage_-_1868_skull_diagram.jpg