Prečo ľudia ešte nenavštívili Mars?

Prednedávnom vzbudilo v médiách celkom veľký rozruch pristátie amerického výskumného vozidla Curiosity na Marse. Samozrejme, netrvalo dlho, a ozvali sa prvé hlasy tvrdiace, že dať 2,5 miliardy dolárov na niečo také, sú proste vyhodené peniaze. Osobne mi prídu takéto námietky ako úplne neférové, pretože táto suma vyčerpaná v priebehu ôsmych rokov na obohatenie našich znalostí o vesmíre  nie je vôbec taká veľká, keď sa napríklad zoberie do úvahy, že ľudia boli zo svojich vlastných peňazí  zaplatili za návštevu filmu Avatar dokopy 2,78 miliardy dolárov, pričom dúfam, že keď poviem, že prínos tejto druhej investície pre ľudstvo bol oveľa menší, nebudem znieť ako niekto, kto neznáša filmy.

Umelecká vízia základne na Marse

Priority vlád sú inde

Ak chceme vidieť ako záleží vládam na rozšírení nášho poznania a urýchľovaní technologického pokroku, s čím sa podľa mňa spája aj obrovské množstvo ekonomických benefitov, je užitočné pozrieť sa na to, koľko sú do neho ochotné  investovať v porovnaní s inými oblasťami. V tomto článku budem výšku dotácií pre vesmírny výskum porovnávať s dotáciami pre armádu. 

V roku 2011 bol rozpočet americkej armády 711 miliárd dolárov a rozpočet NASA 18,48 miliardy. Samozrejme, veda nie je v USA financovaná len cez NASA a tak si môžeme k tomuto pripočítať ešte pár miliárd, ale  nepomer medzi financovaním týchto dvoch sektorov ostane aj napriek tomu očividný. Ak si myslíte, že toto sa týka len USA, obávam sa, že sa mýlite a v skutočnosti je situácia vo zvyšku sveta buď veľmi podobná, alebo ešte horšia. Podľa niektorých zdrojov dali na vesmírny výskum vlády  v roku 2011 a 2012 dokopy 32 miliárd dolárov, zatiaľčo podľa niektorých zdrojov celosvetové výdavky na armádu dosiahli  v roku 2011 1,735 biliónov dolárov, podľa iných zdrojov ešte viac. Samozrejme, nerobím si ilúzie, že by sa tento pomer mohol niekedy obrátiť, ale ak by sa dávalo čo i len o desatinu menej na zbrojenie a tieto financie sa využili na vesmírny výskum, mohli by sme navštíviť Mars, či vybudovať základňu na povrchu iného vesmírneho telesa. Prečo si niečo také myslím? Napríklad v roku 2002 Rusko navrhlo plán vyslania človeka na Mesiac v spolupráci s NASA a Európskou vesmírnou agentúrou, pričom odhad ceny takéhoto projektu bol 20 miliárd dolárov. Dohoda bola zamietnutá aj pre finančné dôvody a hoci je treba povedať, že tento konkrétny návrh označilo mnoho odborníkov za nerealistický, aj v ďalších návrhoch misií na Mars sa ráta s podobnými sumami (dokonca súkromný projekt s názvom Mars One, ktorý podporuje aj držiteľ Nobelovej ceny za fyziku Gerard 't Hooft, odhaduje, že cena vyslania prvých 4 ľudí na Mars by bola okolo 6 miliárd dolárov).  20 miliárd sa môže aj napriek všetkému čo som napísal vyššie stále zdať ako  obrovská suma vzhľadom na otázny prínos takejto aktivity, no napríklad  pôžičky Grécku, ktorých účinnosť tiež spochybňuje veľké množstvo ľudí, dokopy  dosahujú výšku väčšiu ako 10 násobok tejto sumy. Ďalším príkladom toho, že problém nie je v nedostatku peňazí, ale v chýbajúcej politickej vôli,  je napríklad fakt, že suma, o ktorú štát ročne prichádza kvôli oslobodeniu cirkví od platenia daní, bola len v USA vyčíslená na 71 miliárd, pričom skutočná suma môže byť aj vyššia.  Navyše tých približne 20 miliárd, ktoré by stála ľudská misia na Mars, by samozrejme nebolo treba zaplatiť v priebehu jedného roka, ale v priebehu dlhšieho časového obdobia, inak povedané, ak by projekt trval napríklad len 5 rokov, ročne by stál 4 miliardy dolárov, z čoho vyplýva, že ak by napríklad už spomínané Spojené štáty americké zdanili cirkvi, stačilo by, keby použili 5,6% z tejto sumy za týmto účelom a zvyšných 67 miliárd by bolo možné stále použiť pre boj proti hladu chudobe, nevzdelanosti  a podobne.

Posledné, čo by som rád k téme záujmu vlád o vesmírny výskum a vedu ako takú poukázal, je nie priamo s vesmírom súvisiaca, no predsa zaujímavá skutočnosť. Najdrahší vedecký experiment v dejinách „Large Hadron Collider“ stál viac ako 4 miliardy dolárov, cena lietadlovej lode USS George H.W. Bush (CVN-77) sa však vyšplhala na 6.3 miliardy dolárov. 

Ešte raz k tomu Avataru zo začiatku

Na začiatku som spomínal, koľko zarobil film Avatar a teraz na záver sa chcem k nemu vrátiť a povedať, že sa možno naivne domnievam, že ak sú ľudia ochotní zaplatiť 2,78 miliardy dolárov za film, v ktorom navštevujeme iné planéty, možno by boli ochotní toľko prispieť aj na to, aby sme ich skutočne navštívili.  Napríklad projekt Mars One, ktorý som už spomínal vyššie, je možné podporiť kúpou ich trička (tu) za 25 dolárov a ja si myslím, že hľadať financie medzi obyčajnými ľuďmi je správna cesta. Ak by sa, či už Marsu One, alebo inému projektu podarilo dostatočne zviditeľniť to, že ho môžu dotovať aj obyčajní ľudia myslím si, že nie je úplne nereálna predstava toho, že by sa našlo dostatok ľudí, ktorí by boli ochotní raz za rok darovať napríklad  čiastku zodpovedajúcu cene jedného lístka do kina na to, aby umožnili ľudstvu navštíviť napríklad Mars. V prípade, že by sa ročne podarilo nazbierať toľko, koľko zarobil vyššie spomínaný film, možno by boli problémy s mnohými vecami, no určite nie s peniazmi.
Zdroje:

http://www.newscientist.com/article/dn2511-russia-proposes-manned-mars-mission-by-2015.html

http://www.nasa.gov/pdf/622643main_FY%2013%20Budget%20Presentation.pdf

http://www.spacenews.com/civil/110608-msl-needs-more-nasa-audit.html

http://www.boxofficemojo.com/movies/?id=avatar.htm

http://www.sipri.org/research/armaments/milex/resultoutput/milex_15/the-15-countries-with-the-highest-military-expenditure-in-2011-table/view

http://www.secularhumanism.org/index.php?section=fi&page=cragun_32_4

http://en.wikipedia.org/wiki/USS_George_H.W._Bush_%28CVN-77%29

http://www.nature.com/news/2008/080905/full/news.2008.1085.html
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Mars-manned-mission-NASA-V5.jpg

Veda nevie všetko a ďalšie bežné výčitky

Určite ste sa už niekedy stretli s tým, že pri rozhovoroch, v ktorých sa spomínali aury, duchovia či homeopatia, niekto na faktickú poznámku, že nič z toho nebolo vedecky dokázané,  zareagoval zázračnou vetou „Veda predsa nevie všetko.“, ktorá pravdepodobne bola nasledovaná tvrdením o obmedzenosti materialisticky mysliacich ľudí.  Nechápem, prečo si toľko ľudí myslí, že tento argument ponúkne všetkým, čo ho započujú, úplne novú informáciu. Veda nikdy netvrdila, že vie všetko, dokonca keďže celou pointou vedy je skúmať a objavovať doteraz neznáme skutočnosti, ak by  veda tvrdila, že pozná všetky odpovede, tak by tu žiadna veda nebola.  Ak by sme si mysleli, že poznáme  všetky odpovede, aký by bol dôvod pátrať po ďalších?

Iné formy poznania

Veda zďaleka nevie všetko a je si toho dobre vedomá. Stále je však jedinou cestou ako získať aspoň ako - tak pravdivé poznatky.  Množstvo ľudí by na to povedalo, že diskriminujem „iné formy poznania“. Problém je však v tom, že nič také v skutočnosti neexistuje.  Totiž, aby sme mohli skutočne vedieť, či je niečo pravda alebo nie, musíme vziať do úvahy to, ako často sa ľudia mýlia  a sú oklamaní a teda, aby sme prijali nejaké tvrdenie ako platné, potrebujeme preň mať uspokojivé dôkazy,  bez nich len hádame alebo si vymýšľame. Ak existujú dôkazy v prospech toho či onoho tvrdenia (alebo sa získať dajú), toto patrí pod záštitu vedy, ak naopak neexistujú, nie je možné akýmkoľvek spôsobom vedieť, či  je alebo nie je pravdivé, môžeme len hádať alebo vymýšľať si.

Prečo by vedci z farboslepého sveta uznali existenciu farieb

Mnohí ľudia tvrdia, že tú či onú vec proste cítili a teda vedia, že je to pravda, hoci to vedou testovateľné nie je. Toto tvrdenie však nemá seba menší zmysel. Totiž všetko, čo je možné cítiť ľudskými zmyslami, musí byť nevyhnutne testovateľné vedou. Pri debatách na podobnú tému sa človek často môže stretnúť s tvrdením na štýl „veda má veľmi úzky pohľad na svet, ak by boli všetci ľudia až na jedného farboslepí, vedci by neverili, že farby existujú“. Argument tohto charakteru akurát poukazuje na to, že osoba, ktorá ho vyslovila, vôbec netuší, ako veda funguje. Aj ak zabudneme na vlnové dĺžky svetla a všetky ostatné spôsoby, prečo by vedci o farbách vedeli, stále existuje veľmi jednoduchý spôsob, akým by vedci zistili, že človek, ktorý tvrdí, že farby vidí, ich vidí naozaj.  V princípe by stačilo, aby vedci pripravili niekoľko úplne identických objektov, napríklad krabíc, zabezpečili, aby mali inú farbu a to napríklad natretím pomocou lakov či farbív, o ktorých by im náš „farbovidec“  povedal, že majú inú farbu a následne by ich prezentovali  tomu istému „farbovidcovi“, ktorý by ich označil podľa farieb. Výskumníci by si označili krabice podľa toho, akú farbu im „farbovidec“ pridelil, samozrejme zvnútra, alebo proste tak,  aby toto značenie nebolo vidieť,  následne ich v inej miestnosti premiešali a prezentovali mu ich znova, aby videli, či ich označí rovnako ako prvý krát. Keď by sa tento pokus niekoľko krát zopakoval a  subjekt by dokázal vždy správne rozlíšiť inak úplne identické krabice,  bol by to jasný dôkaz, že farby existujú a naši hypotetický vedci by boli nútení túto skutočnosť akceptovať.  Veľmi podobným spôsobom  by bolo možné otestovať aj tvrdenia niektorých osôb, že vidia okolo ľudí „aury“. Po pravde,  to sa niekoľko krát aj stalo, no ani raz nebol subjekt schopný obhájiť svoje tvrdenie, že je schopný aury vidieť (video, článok AJ). V princípe je extrémne ľahké dokázať  (nie vyvrátiť, vyvrátiť sa nedá ani existencia lietajúceho soba) akékoľvek tvrdenie podobného charakteru, ak by bolo pravdivé. Vlastne, ak by niekto dokázal čítať myšlienky, liečiť dotykom, či bol schopný telekinézy, bolo by pre neho/ňu až tak smiešne jednoduché dokázať že u už samotná neexistencia takýchto dôkazov naznačuje, že počet ľudí s takýmito schopnosťami je asi rovný počtu dôkazov.  

Nemusíme tomu rozumieť na to, aby sme vedeli, že je to pravda

Z nejakého prapodivného dôvodu si mnohí myslia, že vedci zo zásady neuznávajú za pravdu niečo, čomu nerozumejú. Pravda je však úplne niekde inde. Ak existujú dôkazy, že je niečo pravda, absolútne nezáleží na tom, či vieme  ako a prečo sa to deje. Vo vede poznáme obrovské množstvo fenoménov, o ktorých sme si istý, že sa skutočne dejú, no nevieme presne ako a prečo. A tak, keď vedci tvrdia, že liečenie  dotykom nefunguje, nie je to len preto, že nepoznajú žiadny mechanizmus, vďaka ktorému by niečo také mohlo byť účinnejšie ako placebo (teda niekedy veľmi účinné), ale  preto, že nebol zdokumentovaný jediný vierohodný prípad takéhoto „liečivého dotyku“. Samozrejme,  ak by niekto túto schopnosť naozaj mal,  bolo by znova extrémne ľahké dokázať to. Stačilo by, aby dovolil vedcom viesť záznam o všetkých pacientoch, ktorí ho navštívili a sledovať vývoj ich zdravotného stavu v porovnaní s inou skupinou pacientov, ktorí by podstupovali rovnaké procedúry u herca, ktorý by ale „liečivé ruky“ nemal a ak by skupina skutočného liečiteľa bola významne zdravšia ako tá hercova, bol by to nepopierateľný dôkaz toho, že takáto liečba funguje. Keď už som spomenul liečenie dotykom, rád by som na záver napísal niečo, čo spomínam vždy, keď sa s niekým rozprávam na tému alternatívnej medicíny.  Ak skutočne niekde existuje liečiteľ, ktorý dokáže prírodnými prípravkami alebo dotykom vyliečiť rakovinu, chronické ochorenie a vlastne čokoľvek Vás napadne a sám sa nesnaží podeliť sa o svoje vedomosti, neprivolá vedcov, aby im demonštroval svoje schopnosti, ale naopak vyhýba sa každému pokusu zistiť, či jeho liečba skutočne funguje alebo nie, je zodpovedný za smrť a utrpenie miliónov ľudí, ktoré po celom svete sužujú problémy, ktoré on vyliečiť dokáže, pretože  bráni tomu, aby bol jeho postup reprodukovaný. Samozrejme domnievam sa, že v skutočnosti nikto s takýmito schopnosťami neexistuje, ale ak by existoval a nesnažil sa svoje schopnosti vedecky dokázať, bolo by to viac, ako len trochu nemorálne.

Zdroj obrázku: http://en.wikipedia.org/wiki/File:CollageFisica.jpg

Sam Harris o morálke kresťanstva (sk titulky)

Dnes som zapracoval na ďalšom preklade, tento krát prišiel na rad názor Sama Harrisa na náboženskú (kresťanskú) morálku.

Zázraky, či iba ilúzie?

Vždy ma prekvapovalo, ako veľa ľudí ešte aj dnes verí v zázraky. A keď hovorím o viere v zázraky, nemám na mysli ľudí, ktorí keď prežijú udalosť, o ktorej im neskôr povedia, že niečo také sa stane len jednému z milióna, prehlásia, že je to zázrak. To sú len ľudia, ktorí nerozumejú matematike, respektíve tomu, že vzhľadom na to, že na Zemi žije sedem miliárd ľudí, niečo také ako im sa stalo ešte aspoň sedemsto krát.   Keď hovorím o viere v zázraky, mám na myslí ľudí, ktorí skutočne veria, že  prírodné zákony si občas dajú pauzu a my môžeme našou mysľou alebo iným spôsobom meniť realitu v náš prospech bez akejkoľvek skutočnej námahy, prípadne, že to pre nich urobí nejaké božstvo, ak mu samozrejme budú dosť oddaní. Bohovia vraj zvyknú bývať všemocní (aspoň tí momentálne populárni), ale aj tak majú slabosť  pre pochlebovanie.

Verím, že ľudia by mali mať právo veriť čomu len chcú, aj keď veria veciam, ktoré sú nelogické alebo nedávajú najmenší zmysel. Musím sa však priznať, že aj napriek tomu ma vedia veľmi nahnevať ľudia, ktorí tvrdia, že majú dôkaz, že sa nejaký zázrak stal a keď začnú tento "dôkaz" prezentovať, prakticky vždy je to buď očité svedectvo alebo tmavé rozmazané video, či nejaká fotografia, čo je samozrejme lepšie ako nič, ale každý, kto niekedy videl aspoň záznam predstavenia Davida Copperfielda alebo iných významných iluzionistov (ktorí len málokedy tvrdia, že ide o viac ako klam), musí chápať, že niečo také ako dôkaz neobstojí. Napríklad prednedávnom som sa stretol s osobou veriacou v levitáciu a ako dôkaz mi predložila video, ktoré som pridal pod tento odsek.

Celkom pekné že?  Naozaj to vyzerá, ako by Šaman skutočne lietal. Dokazuje to však, že lietal? Možno bolo video upravované, možno boli použité počítačové efekty a možno nič z toho. Na tom vlastne vôbec nezáleží, ak sa pozriete na ilúziu lietania v podaní slávneho Davida Copperfielda. Pri tejto ilúzii z roku 1992 neboli použité žiadne počítačové efekty (predsa len v tom čase by ich asi bol aj dosť problém  efektívne použiť) ani video editácia. Trik začína v prvej minúte, predchádza mu príbehová vsuvka, súčasť jeho show.

Ilúziu levitácie využíva aj množstvo iných "kúzelníkov". Napríklad v Britskej show "Penn & Teller: Fool Us", v ktorej iluzionisti súťažili o možnosť vystupovať v Las Vegas, stačilo predviesť na živo pred publikom taký trik, aby Penn a Teller (známa "kúzelnícka" dvojica) nestihli počas vystúpenia prísť na to ako funguje, sa tiež niekoľko krát vyskytla táto ilúzia, hoci nie v takom megalomanskom podaní, ako u Copperfielda.

V tomto nesúťažnom vystúpení Martin Daniels predvedie obľúbený trik jeho otca s trochou levitácie,  premiestňovaním a hlavne veľmi pekným podaním. Trik začína v 01:02.
 

V druhom videu z tejto show francúzski iluzionisti, okrem iného, nechávajú levitovať krabicu, v ktorej je žena.

Neviem ako vás, ale mňa tieto vystúpenia ohúrili oveľa viac, ako video s lietajúcim Šamanom a predsa, len on tvrdí, že lieta naozaj. Keď už spomínam levitáciu, nemôžem si nespomenúť na slávny trik indických jogínov, znova a znova v menších obmenách predvádzaný po svete. Určite je aj vám povedomý obraz jogína, ktorý sa s prekríženými nohami vznáša nad zemou a jedinou jeho pomôckou je palica, o ktorú sa jednou rukou opiera. V nasledujúcom videu je vysvetlené, ako tento trik funguje (na to, aby ste pochopili princíp, nepotrebujete rozumieť tomu čo hovoria).

Samozrejme, nech sú ilúzie akokoľvek dokonalé, nie je to dôkaz, že sa zázraky nedejú. Je to však ukážka toho, ako ľahko sa ľudské zmysly dajú oklamať, toho, že aj ak stovky videli zázrak, neznamená to ešte, že nešlo o podvod a tiež, že nezáleží na tom, ako úprimne veríte tomu, že ste videli niečo nadprirodzené, stále to mohol byť len podvod. To všetko platí viac ako dvojnásobne, ak ste len počuli, že sa niekedy niekomu niekde stal nejaký zázrak. Preto si myslím, že je len a len správne vždy, keď počujeme o nejakom zázraku pýtať sa, či je pravdepodobnejšie, že si prírodné zákony  dali na chvíľu pauzu  alebo, že sme boli oklamaní?

PS: Áno, k poslednej vete ma inšpirovala veta, ktorú povedal David Hume "Which is more likely: That the whole natural order is suspended or that a Jewish minx should tell a lie."

Čítanie s porozumením

Už dlhé roky sa na Slovensku hovorí o tom, že deti majú problém s niečím, čomu sa hovorí čítanie  s porozumením. Vždy som túto otázku vnímal ako vzdialený a preháňaný problém, však ako môže mať niekto problém porozumieť písanému textu, že? Od kedy sa však na tomto blogu začali objavovať dlhšie diskusie pod príspevkami a ja som si sem - tam začal prezerať aj diskusie k článkom mimo neho, pochopil som, že situácia je oveľa horšia, ako som si kedy predstavoval.

Príklad z môjho blogu

Napríklad môj pár dní starý relatívne kontroverzný článok, ktorý sa skladal prevažne s citátov z Biblie a minima vlastného textu, vzbudil celkom vášnivú diskusiu, pričom niekoľko ľudí evidentne nedokáže rozpoznať rozdiel medzi mojim výrokom „Biblia nie je bezchybný zdroj morálky“ a výrokom, ktorý mi vo svojich reakciách pripisovali „Biblia bola v čase svojho vzniku najväčším barbarstvom široko ďaleko“. Najsmutnejšie je, že jeden z diskutujúcich, ktorý nevidel rozdiel v týchto dvoch výrokoch, o sebe v podstate ešte napísal, že sa čítaním živí.  Ďalšou bežnou ukážkou neschopnosti rozumieť písanému textu bolo v tomto prípade nevšímanie si slovíčka „dokonalý“ a „bezchybný“, niektorí ľudia sa totiž sťažovali, že som v  článku vynechal tie pekné pasáže, ktoré Biblia ponúka. Tiež však pri tvrdení, že Biblia nie je bezchybný zdroj morálky nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Ak je v niečom čo i len jedna chyba, za žiadnych okolností to nemôže byť bezchybné. Takéto reakcie ma udivovali ešte o to viac, že som v poslednom odstavci tohto článku napísal „Na záver by som chcel dodať, že je samozrejmé, že Biblia obsahuje aj pekné a celkom hodnotné myšlienky, ako som sa však snažil ukázať,  obsahuje aj množstvo takých, ktoré už jednoznačne nepatria do tohto storočia a boli mnohokrát prekonané.“,  čo je veta, ktorou by som si myslel, že dávam dosť jasne najavo, že netvrdím, že je celý obsah knihy zlý.

Trocha hypotetizovania

Možno je to len moja naivná predstava, ale mám pocit, že zlé porozumenie textu priamo súvisí aj zo vznikom mnohých konšpiračných teórií, samozrejme často skombinované s efektom hry telefón, ktorú si iste pamätáte zo základnej školy, ale  hranej so stovkami, tisíckami a niekedy aj viac hráčmi.

Dôvod?

Každopádne dosť už so špekuláciami. Pravdou je, že asi už každému z nás sa stalo, že sme si niečo niekedy zle prečítali. Myslím že to je úplne normálny jav. Ak ste však niekedy nazreli do bahna internetových diskusií, určite ste si všimli, či už šlo o diskusie k článkom, videám, alebo hoci aj obrázkom, že príspevky, ktoré nemajú s obsahom pôvodného príspevku absolútne nič spoločné, respektíve evidentne si ho s niečím mýlia,  vôbec nie sú také zriedkavé, ako by človek s dôverou v ľudský druh dúfal. Osobne pochybujem, že tento jav je spôsobený niečím takým jednoduchým ako školský systém. Myslím si, že skôr to bude dôsledok akéhosi zvláštneho názoru veľkej časti spoločnosti, že každý názor má rovnakú váhu bez ohľadu na to, či dáva zmysel alebo či sa aspoň týka danej problematiky spojením s prostým faktom, že čo sa týka inteligencie, skoro 50% populácie sa nachádza v ľavej časti Gausovej krivky. 

A čo s tým?

Po pravde, vôbec netuším, či sa dá tento problém nejako vyriešiť alebo aspoň zmierniť a tento článok má preto asi formu obyčajného sťažovania sa, ale to však hádam nevadí, aj posťažovať sa občas treba. Iste, možno neviem o žiadnom zaručenom spôsobe ako tomuto problému pomôcť, ale ak tiež patríte medzi ľudí, ktorým to vadí, určite neublíži začať od seba a snažiť sa hovoriť najviac k veci, ako je to možné a vždy upozorňovať na názory, ktoré buď nedávajú zmysel alebo sú úplne o niečom inom.