Iné formy poznania
Veda zďaleka nevie všetko
a je si toho dobre vedomá. Stále je však jedinou cestou ako získať aspoň
ako - tak pravdivé poznatky. Množstvo
ľudí by na to povedalo, že diskriminujem „iné formy poznania“. Problém je však
v tom, že nič také v skutočnosti neexistuje. Totiž, aby sme mohli skutočne vedieť, či je
niečo pravda alebo nie, musíme vziať do úvahy to, ako často sa ľudia mýlia a sú oklamaní a teda, aby sme
prijali nejaké tvrdenie ako platné, potrebujeme preň mať uspokojivé dôkazy, bez nich len hádame alebo si vymýšľame. Ak
existujú dôkazy v prospech toho či onoho tvrdenia (alebo sa získať dajú),
toto patrí pod záštitu vedy, ak naopak neexistujú, nie je možné akýmkoľvek
spôsobom vedieť, či je alebo nie je
pravdivé, môžeme len hádať alebo vymýšľať si.
Prečo by vedci z farboslepého
sveta uznali existenciu farieb
Mnohí ľudia tvrdia, že tú či onú
vec proste cítili a teda vedia, že je to pravda, hoci to vedou
testovateľné nie je. Toto tvrdenie však nemá seba menší zmysel. Totiž všetko,
čo je možné cítiť ľudskými zmyslami, musí byť nevyhnutne testovateľné vedou.
Pri debatách na podobnú tému sa človek často môže stretnúť s tvrdením na
štýl „veda má veľmi úzky pohľad na svet, ak by boli všetci ľudia až na jedného
farboslepí, vedci by neverili, že farby existujú“. Argument tohto charakteru
akurát poukazuje na to, že osoba, ktorá ho vyslovila, vôbec netuší, ako veda
funguje. Aj ak zabudneme na vlnové dĺžky svetla a všetky ostatné spôsoby,
prečo by vedci o farbách vedeli, stále existuje veľmi jednoduchý spôsob,
akým by vedci zistili, že človek, ktorý tvrdí, že farby vidí, ich vidí
naozaj. V princípe by stačilo, aby
vedci pripravili niekoľko úplne identických objektov, napríklad krabíc, zabezpečili,
aby mali inú farbu a to napríklad natretím pomocou lakov či farbív,
o ktorých by im náš „farbovidec“
povedal, že majú inú farbu a následne by ich prezentovali tomu istému „farbovidcovi“, ktorý by ich označil
podľa farieb. Výskumníci by si označili krabice podľa toho, akú farbu im
„farbovidec“ pridelil, samozrejme zvnútra, alebo proste tak, aby toto značenie nebolo vidieť, následne ich v inej miestnosti
premiešali a prezentovali mu ich znova, aby videli, či ich označí rovnako
ako prvý krát. Keď by sa tento pokus niekoľko krát zopakoval a subjekt by dokázal vždy správne rozlíšiť inak úplne identické
krabice, bol by to jasný dôkaz, že farby
existujú a naši hypotetický vedci by boli nútení túto skutočnosť akceptovať. Veľmi podobným spôsobom by bolo možné otestovať aj tvrdenia
niektorých osôb, že vidia okolo ľudí „aury“. Po pravde, to sa niekoľko krát aj stalo, no ani raz
nebol subjekt schopný obhájiť svoje tvrdenie, že je schopný aury vidieť (video, článok AJ).
V princípe je extrémne ľahké dokázať
(nie vyvrátiť, vyvrátiť sa nedá ani existencia lietajúceho soba)
akékoľvek tvrdenie podobného charakteru, ak by bolo pravdivé. Vlastne, ak by
niekto dokázal čítať myšlienky, liečiť dotykom, či bol schopný telekinézy, bolo
by pre neho/ňu až tak smiešne jednoduché dokázať že u už samotná neexistencia
takýchto dôkazov naznačuje, že počet ľudí s takýmito schopnosťami je
asi rovný počtu dôkazov.
Nemusíme tomu rozumieť na to, aby sme vedeli, že je to pravda
Z nejakého prapodivného dôvodu si mnohí myslia, že
vedci zo zásady neuznávajú za pravdu niečo, čomu nerozumejú. Pravda je však
úplne niekde inde. Ak existujú dôkazy, že je niečo pravda, absolútne nezáleží
na tom, či vieme ako a prečo sa to
deje. Vo vede poznáme obrovské množstvo fenoménov, o ktorých sme si istý, že sa
skutočne dejú, no nevieme presne ako a prečo. A tak, keď vedci
tvrdia, že liečenie dotykom nefunguje,
nie je to len preto, že nepoznajú žiadny mechanizmus, vďaka ktorému by niečo
také mohlo byť účinnejšie ako placebo (teda niekedy veľmi účinné), ale preto, že nebol zdokumentovaný jediný
vierohodný prípad takéhoto „liečivého dotyku“. Samozrejme, ak by niekto túto schopnosť naozaj mal, bolo by znova extrémne ľahké dokázať to.
Stačilo by, aby dovolil vedcom viesť záznam o všetkých pacientoch, ktorí
ho navštívili a sledovať vývoj ich zdravotného stavu v porovnaní
s inou skupinou pacientov, ktorí by podstupovali rovnaké procedúry
u herca, ktorý by ale „liečivé ruky“ nemal a ak by skupina skutočného
liečiteľa bola významne zdravšia ako tá hercova, bol by to nepopierateľný dôkaz
toho, že takáto liečba funguje. Keď už som spomenul liečenie dotykom, rád by
som na záver napísal niečo, čo spomínam vždy, keď sa s niekým rozprávam na
tému alternatívnej medicíny. Ak skutočne
niekde existuje liečiteľ, ktorý dokáže prírodnými prípravkami alebo dotykom
vyliečiť rakovinu, chronické ochorenie a vlastne čokoľvek Vás napadne
a sám sa nesnaží podeliť sa o svoje vedomosti, neprivolá vedcov, aby
im demonštroval svoje schopnosti, ale naopak vyhýba sa každému pokusu zistiť,
či jeho liečba skutočne funguje alebo nie, je zodpovedný za smrť
a utrpenie miliónov ľudí, ktoré po celom svete sužujú problémy, ktoré on
vyliečiť dokáže, pretože bráni tomu, aby bol jeho postup reprodukovaný.
Samozrejme domnievam sa, že v skutočnosti nikto s takýmito
schopnosťami neexistuje, ale ak by existoval a nesnažil sa svoje
schopnosti vedecky dokázať, bolo by to viac, ako len trochu nemorálne.
