TED myšlienky hodné šírenia

Projekt TED ideas worth spreading mi je známy už pomerne dlhú dobu. Človek si na jeho stránke môže nájsť stovky veľmi kvalitých prednášok prakticky o čomkoľvek pričom čo je veľmi sympatické rovnakoý priestor sa venuje zástancom často protichodných názorov. Čo som si však na TED-e doteraz nevšimol je že veľké množstvo prednášok ktoré sú dostupné online je vybavených českými alebo slovenskými titulkami. Pre ľudí ktorý majú o prednášky tohto charakteru záujem no nerozumejú angličtine na dostatočnej úrovni preto stačí kliknúť na štvorček veľa nápisu "Subtitles Avaibile in" a vybrať si Czech alebo Slovak. Na ukážku toho čo napríklad sa dá na TED-e nájsť pridávam krátku prezentáciu jednej podľa mňa veľmi zaujímavej technológie.

Viac prednášok môžte nájsť tu: http://www.ted.com/translate/languages/cze , http://www.ted.com/translate/languages/slo

Ostré predmety

Je zaujímavé, ako veľmi ma v poslednej dobe fascinuje pohľad na ostré predmety. Možno mi pripomínajú divoké hryzenie moje ex priateľky, alebo sa mi  iba páči to, ako sa od nich odráža svetlo. Ťažko povedať. Podstatné je, že  odkedy ma táto fascinácia napĺňa, začala pre mňa jedáleň predstavovať  ideálne miesto na nadväzovanie nových kontaktov.

Hrám sa s príborovým nožíkom a rozmýšľam o tom, že školské obedy sú čím ďalej, tým lepším kreatívnym cvičením. Predsa len, predstavovať si, že túto ťažko identifikovateľnú hmotu niekto varil s úmyslom, aby mi chutila, vyžaduje stále väčšie množstvo fantázie.  Ako sa tak pozerám po ľuďoch, mám pocit, že som tento deň už raz zažil, akurát bol o kúsok farebnejší.  Keď zbadám ju, sedieť samú o stôl ďalej, moje myšlienky okamžite zmenia smer. Pravdepodobne by som mal v mysli vyzdvihovať jej úžasné prsia, aby som neporušoval spoločenské konvencie o zmýšľaní mužov.  Jej pehy sú však pre mňa oveľa príťažlivejšie. Prisadnem si k nej „Ahoj“, zaskočene sa na mňa pozrie, „viem, že sa nepoznáme, ale máme spoločnú známu, Naťu z Prešova. Videl som ťa pred časom na jej fotke, a tak som si povedal, že ak má o tebe dobrú mienku ona, určite si človek, ktorého stojí zato spoznať.“ Keď dokončím svoj dlhočizný monológ,  dám jej čas prežuť prekvapenie a odzdraviť sa.

„Keď si sa mi vtedy predstavil, skoro som prehltla vidličku,“ povie, zatiaľ čo jej olizujem krk.

„To by bola škoda, nemal by som sa s kým hrať.“

„Možno by si si našiel inú hračku.“
„Možno, ale celkom určite by nedosahovala tvojich kvalít.“

„Aká je šanca, že budú mať dvaja náhodní ľudia spoločnú známu z opačného kúta Slovenska?“

„Náhodní, skoro žiadna,“  zašepkám a pobozkám ju tak, aby sa už nepýtala.

Stále je mi trochu ľúto, že kvôli mne opustila jej predchádzajúceho priateľa. Aj to, že mi to moja bývalá, ktorej fotka nás zoznámila, stále vyčíta. No som v tomto vzťahu šťastný, hoci moja momentálna vôbec nehryzie.

Život hľadá život (odkaz + preklad)

Pred časom som narazil na zaujímavý projekt, ktorý sa snaží modernizovať dokumenty dnes už zosnulého Carl-a Sagan-a a šíriť odkaz tohto veľkého astronóma a popularizátora vedy. To čo som zatiaľ mohol vidieť vyzerá natoľko dobré, že som sa rozhodol pridať sem nejaký ten odkaz (na konci textu) a pokúsil som sa jedno video z tejto série preložiť do slovenčiny. 

Voľný slovenský preklad:

Ako deti sa bojíme tmy. Neznáme nás znepokojuje. Čokoľvek môže byť tam vonku. Ironicky je naším osudom žiť v tme. Vyrazte zo Zeme akýmkoľvek smerom a po počiatočnom záblesku modrej ste obklopený temnotou, prerušovanou iba tu a tam šerom a vzdialenými hviezdami. Dokonca aj keď vyrastieme, temnota si udržuje svoju silu desiť nás. A tak sú tu tí, ktorí hovoria, že by sme nemali skúmať príliš zblízka, kto iný by mohol žiť v  temnote. Lepšie nevedieť, hovoria. V Mliečnej ceste (galaxii) je 400 miliárd hviezd. Je možné, že z tohoto nesmierneho množstvo, je naše nudné Slnko jediné s obývanou planétou? Možno, možno je pôvod života alebo inteligencie nesmierne nepravdepodobný. Tiež je možné, že sa civilizácie neustále objavujú, ale sami sa zničia hneď, ako sú toho schopné. Alebo, možno tu a tam, sú po vesmíre rozsypané svety, podobné tomu nášmu, na ktorých iné bytosti hľadia na oblohu a premýšľajú ako my, o tom kto iný žije v tme. Život je porovnateľnej vzácnosti. Môžete preskúmať tucty svetov a zistiť, že iba jeden z nich dal životu vzniknúť, vyvinúť a udržať sa.  Ak my, ľudia, niekedy pôjdeme do týchto svetov, potom to bude kvôli štátu, alebo ich spoločenstvu, ktoré bude veriť, že je to v ich prospech, alebo prospech ľudského druhu. V našom čase sme prekonali slnečný systém a poslali štyri lode (rakety) ku hviezdam. No pokračujeme v hľadaní obyvateľov. Život hľadá život.

Svetové náklady na zbrojenie = 2,1 bilióna dolárov.
Svetové náklady na vesmírny výskum = 38 miliárd dolárov.


The Sagan Series na Facebook-u: http://www.facebook.com/thesaganseries

The Sagan Series na Youtub-e : http://www.youtube.com/watch?NR=1&v=j2oXFWKpJiA

Komár na jej lítku

Minulý týždeň som skúšal jedno zaujímavé literárne cvičenie. Človek musí napísať 10 vetovú mikro-poviedku s tým že si najprv vymyslí názov poviedky, potom  dostane 10 slov z ktorých musí v každej vete použiť presne jedno a zároveň sa mu určí v akom žánri má poviedku napísať. 

Moje slová: bublina, fixky, schéma, krok, hemisféra, záhrada, zmysel, lampa, chodník, hlina

Môj žáner: sci-fi

Komár na jej lýtku

Sledujem ako ladným krokom odchádza a je mi to trochu ľúto. Ešte pred chvíľou sa jej koža dotýkala vlhkej hliny v mojom skleníku. Cez všetko čo sa o mne hovorí, stále si nie som celkom istý či to skutočne malo zmysel. Chodník ktorým som sa vydal je príliš kľukatý. Moja záhrada obsahuje veľa mutantov ale ľudia niesu rastlinky. Na tabuli si znova prezriem schému celého projektu a dopíšem "čas odchodu 17:23". Mám rád tieto fixky pripomínajú mi injekcie z môjho prvého labáku. Pravá hemisféra mi intenzívne spracúva možné scenáre interakcie mojich "pohlavný výber ovplyvňujúcich" parazitov. Lampou si zasvietim na preparát komára ktorého potomkov som využil ako prenášačov. Usmejem sa, za chvíľu už budú ženy rovnako intuitívne, ako bubliny nachádzajú najkratšie cesty medzi bodmi, túžiť po vedcoch. 

Hodina

Minulý týždeň som strávil na letnom literárnom sústredný pre mladých autorov do 26. rokov s názvom "Medziriadky", pridávam ukážku práce s ktorou som sa tam dostal.

 Usmievam sa. Je to totiž skvelý spôsob ako maskovať, že ledva vnímam okolie. Vedľa mňa sedí extrémne sympatická slečna a ja rozmýšľam o selekcii na základe frekvencie. Fungujem len v dvoch režimoch. Racionálnom a tom, v ktorom verím emóciám. Píšem si poznámky. Všetci si ich píšu. Mám rád biológiu. Dokážem si vďaka nej vytvoriť obraz sveta, v ktorom sú veci tak krásne bezvýznamne dôležité. Slečna napravo si precízne obťahuje nadpis. Fascinuje ma to. Chcel by som vedieť nad čím rozmýšľa, keď pár písmen na chvíľu robí stredobodom svojho sveta. Spomínam si, že kedysi som tiež bol pre nejakú nadpisom. Treba písať ďalej. Tá napravo odtrhne svoje pero od nadpisu a zabudne naň. Táto časť ma kedysi zranila. No to bolo v druhom režime. Racionalita je bezpečná, krásna a ďalšiu vlastnosť spomínať ani netreba. Keď je to zlé, prikryjem sa dekou.  Obzerám sa po miestnosti. Všetci sa tvária takým tým zvláštne znudeným spôsobom. Rozmýšľam, či je to tým, že si to v návale nadšenia už dávno naštudovali sami, alebo len nechápu krásu systematického poznávania. Pchá... rozmýšľam, hlúposť...! V skutočnosti len  zakrývam ľútosť. Nie som úplne naivný. Viem aká je správna odpoveď. Učiteľka sa niečo spýta a ja, ako skoro vždy, odpoviem. Nerobím to preto, že by som sa chcel predvádzať. Proste nemám rád trápne ticho a potrebujem si dodať trochu dôvery. Ach, zasa uvažujem nad hlúposťami. Ak chcem, aby sa moje dobré gény fixovali v populácii, budem musieť splodiť veľa detí, aby bola šanca, že sa oddelia od tých, čo ma nútia takto nesympaticky a neprakticky rozmýšľať nad každou blbosťou. Som smiešny aj sám sebe. Nahlas sa zasmejem. Pár hláv sa za mnou otočí, ale celkovo to nevzbudí žiadne väčšie prekvapenie. K mojej vysmiatej tvári sa asi nejaké to zachechtanie celkom hodí. Pozriem sa na slečnu napravo. Na okamih mi venuje pohľad aj ona, no potom je k tomu môjmu už úplne ľahostajná. Chcel by som vedieť, čo si myslí. Ešte včera sa mi zdalo, že som jej minimálne sympatický a dnes mám pocit, že je to možno presne naopak. Zazvoní. Balím si svoje veci. Ako vždy mi to trvá najdlhšie. Moja spolusediaca je tiež pomalá, no keď si po pol sekunde uvedomím, že sme tam boli len sami dvaja, už je preč a ja nerád kričím...