Zobrazujú sa príspevky s označením poviedka. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením poviedka. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 24. júna 2012

Disco


V miesto vedľa hrá hudba. Pozerám sa z okna v mužských záchodoch a rozmýšľam o zvyšujúcej sa entropii vesmíru. Tá, ktorá sa mi zdala minulý týždeň skoro dokonalá, je už len matnou spomienkou a tá, čo bola úžasná dnes, sa mi vybavuje len s rozmazanou tvárou. Viem dobre, že sem nepatrím  a predsa sa zdráham odísť. Čo ak prídem o príležitosť, ktorá sa už nebude opakovať?  Nie je však pravdepodobnejšie, že by taká prišla skôr na mieste, kde sa skutočne dokážem cítiť dobre? Netuším... Hlavný problém takého pseudointelektuála fušujúceho do vedy, ako som ja, totiž výrazne súvisí so skutočnosťou, že je len minimum miest, kde by sa  podobní ľudia stretávali a tie, kde sa predsa len stretávajú, majú v okruhu 500 km veľmi chabú členskú základňu, ktorú väčšinou aj tak tvoria páriky.
Opláchnem si tvár studenou vodou a potichu opustím budovu. Verím, že tá dnešná si to poriadne ani nevšimne. Kopa opitých spotených ľudí tlačiacich sa na pár metroch štvorcových vie, podľa mojich pozorovaní, prekvapivo skvelo udržať pozornosť pomerne veľkej skupiny ľudí. Na to, že je leto, je celkom chladno. Keby som nepil, možno by  mi nočný, respektíve už ranný, chlad prišiel proste nepríjemný a rýchlo by som utekal domov. Takto sa mi zdá celkom poetický. Kráčam náhodnými ulicami mesta a zúfalo dúfam, že sa niečo stane, no až na pár náhodných, po väčšinou evidentne intoxikovaných, okoloidúcich je celé mesto dôstojne tiché.  To na chvíľu naruší malé zabzučanie môjho telefónu, ktorý mi takto citlivo oznamuje, že mi prišla správa. Keď si pozriem od koho,  stratím všetku motiváciu prečítať si z nej viac. Smutné, kým nie som úplne opitý, vzrušujú ma len inteligentné ženy. Človek by neveril, ako dokáže takáto drobná odchýlka od normálu dokonale zničiť osobný život inak vcelku spokojného človeka.  Blízko námestia narazím na osamelé dievča so smutným  výrazom na tvári. Pravdepodobne sa vracia z miesta, dosť podobného tomu,  z ktorého som ušiel ja. Keďže mi nejaký ten alkohol v krvi stále trochu uľahčuje vykonávanie kontroverzných činov, oslovím ju s nádejou, že možno ide domov sama, pretože rozmýšľa o niečom podobnom ako ja. Na chvíľu sa zmätene usmeje a potom ovracia chodník. Našťastie stihnem utiecť do bezpečnej vzdialenosti. Nemám rád zvratky.
Táto udalosť ma len presvedčí, že von ma teraz nič nečaká a mal by som ísť domov. Kým sa dostanem ku dverám od môjho bytu, je mi už vážne zima, a preto sa dnu hrniem s očividným nadšením. Na okamih započujem tlmené zvuky televízora vychádzajúce zo susedného apartmánu. Ani netuším kto tam býva. Možno je to ona, mladá, inteligentná a krásna, no dvere sa zabuchnú prirýchlo na to, aby som to stihol zistiť. Otvoriť znova ich už nemôžem, nechcem zobudiť priateľku.

štvrtok 1. septembra 2011

Ostré predmety


Je zaujímavé, ako veľmi ma v poslednej dobe fascinuje pohľad na ostré predmety. Možno mi pripomínajú divoké hryzenie moje ex priateľky, alebo sa mi  iba páči to, ako sa od nich odráža svetlo. Ťažko povedať. Podstatné je, že  odkedy ma táto fascinácia napĺňa, začala pre mňa jedáleň predstavovať  ideálne miesto na nadväzovanie nových kontaktov.

Hrám sa s príborovým nožíkom a rozmýšľam o tom, že školské obedy sú čím ďalej, tým lepším kreatívnym cvičením. Predsa len, predstavovať si, že túto ťažko identifikovateľnú hmotu niekto varil s úmyslom, aby mi chutila, vyžaduje stále väčšie množstvo fantázie.  Ako sa tak pozerám po ľuďoch, mám pocit, že som tento deň už raz zažil, akurát bol o kúsok farebnejší.  Keď zbadám ju, sedieť samú o stôl ďalej, moje myšlienky okamžite zmenia smer. Pravdepodobne by som mal v mysli vyzdvihovať jej úžasné prsia, aby som neporušoval spoločenské konvencie o zmýšľaní mužov.  Jej pehy sú však pre mňa oveľa príťažlivejšie. Prisadnem si k nej „Ahoj“, zaskočene sa na mňa pozrie, „viem, že sa nepoznáme, ale máme spoločnú známu, Naťu z Prešova. Videl som ťa pred časom na jej fotke, a tak som si povedal, že ak má o tebe dobrú mienku ona, určite si človek, ktorého stojí zato spoznať.“ Keď dokončím svoj dlhočizný monológ,  dám jej čas prežuť prekvapenie a odzdraviť sa.

„Keď si sa mi vtedy predstavil, skoro som prehltla vidličku,“ povie, zatiaľ čo jej olizujem krk.
„To by bola škoda, nemal by som sa s kým hrať.“
„Možno by si si našiel inú hračku.“
„Možno, ale celkom určite by nedosahovala tvojich kvalít.“
„Aká je šanca, že budú mať dvaja náhodní ľudia spoločnú známu z opačného kúta Slovenska?“
„Náhodní, skoro žiadna,“  zašepkám a pobozkám ju tak, aby sa už nepýtala.

Stále je mi trochu ľúto, že kvôli mne opustila jej predchádzajúceho priateľa. Aj to, že mi to moja bývalá, ktorej fotka nás zoznámila, stále vyčíta. No som v tomto vzťahu šťastný, hoci moja momentálna vôbec nehryzie.

utorok 30. augusta 2011

Hodina

Minulý týždeň som strávil na letnom literárnom sústredný pre mladých autorov do 26. rokov s názvom "Medziriadky", pridávam ukážku práce s ktorou som sa tam dostal.

 Usmievam sa. Je to totiž skvelý spôsob ako maskovať, že ledva vnímam okolie. Vedľa mňa sedí extrémne sympatická slečna a ja rozmýšľam o selekcii na základe frekvencie. Fungujem len v dvoch režimoch. Racionálnom a tom, v ktorom verím emóciám. Píšem si poznámky. Všetci si ich píšu. Mám rád biológiu. Dokážem si vďaka nej vytvoriť obraz sveta, v ktorom sú veci tak krásne bezvýznamne dôležité. Slečna napravo si precízne obťahuje nadpis. Fascinuje ma to. Chcel by som vedieť nad čím rozmýšľa, keď pár písmen na chvíľu robí stredobodom svojho sveta. Spomínam si, že kedysi som tiež bol pre nejakú nadpisom. Treba písať ďalej. Tá napravo odtrhne svoje pero od nadpisu a zabudne naň. Táto časť ma kedysi zranila. No to bolo v druhom režime. Racionalita je bezpečná, krásna a ďalšiu vlastnosť spomínať ani netreba. Keď je to zlé, prikryjem sa dekou.  Obzerám sa po miestnosti. Všetci sa tvária takým tým zvláštne znudeným spôsobom. Rozmýšľam, či je to tým, že si to v návale nadšenia už dávno naštudovali sami, alebo len nechápu krásu systematického poznávania. Pchá... rozmýšľam, hlúposť...! V skutočnosti len  zakrývam ľútosť. Nie som úplne naivný. Viem aká je správna odpoveď. Učiteľka sa niečo spýta a ja, ako skoro vždy, odpoviem. Nerobím to preto, že by som sa chcel predvádzať. Proste nemám rád trápne ticho a potrebujem si dodať trochu dôvery. Ach, zasa uvažujem nad hlúposťami. Ak chcem, aby sa moje dobré gény fixovali v populácii, budem musieť splodiť veľa detí, aby bola šanca, že sa oddelia od tých, čo ma nútia takto nesympaticky a neprakticky rozmýšľať nad každou blbosťou. Som smiešny aj sám sebe. Nahlas sa zasmejem. Pár hláv sa za mnou otočí, ale celkovo to nevzbudí žiadne väčšie prekvapenie. K mojej vysmiatej tvári sa asi nejaké to zachechtanie celkom hodí. Pozriem sa na slečnu napravo. Na okamih mi venuje pohľad aj ona, no potom je k tomu môjmu už úplne ľahostajná. Chcel by som vedieť, čo si myslí. Ešte včera sa mi zdalo, že som jej minimálne sympatický a dnes mám pocit, že je to možno presne naopak. Zazvoní. Balím si svoje veci. Ako vždy mi to trvá najdlhšie. Moja spolusediaca je tiež pomalá, no keď si po pol sekunde uvedomím, že sme tam boli len sami dvaja, už je preč a ja nerád kričím...