Ľudská prirodzenosť a slobodná vôľa

Tento text vznikol ako stredoškolská úloha na občiansku náuku. Som si vedomý toho, že moje znalosti z oblasti filozofie sú extrémne obmedzené a tieto „Sarterove tvrdenia“ sú možno vytrhnuté z kontextu. Moje argumenty v tomto prípade, by asi bolo lepšie brať ako argumenty proti takýmto tvrdeniam, nie priamo proti Sartrovi.

Sartre je filozof, s ktorým v mnohých veciach súhlasím. Písať však o tom, v čom s ním súhlasím, nepovažujem za konštruktívne a tak sa namiesto toho pokúsim poukázať na to, v čom sa evidentne mýlil.

Sartre  tvrdil, že  ľudia nemajú pred tým, ako začnú existovať, žiadnu esenciu, keďže neexistuje žiadny stvoriteľ, že neexistuje ľudská prirodzenosť a všetko, čím sme, sa vyvíja až po našom vzniku, teda počas nášho života. Na tejto pozícii dobre vidno, že autor nemal dostatočné (možno ani základné) znalosti o vede svojej doby a neobťažoval sa svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi. Keby sa o to bol aspoň trochu snažil, iste by bol pochopil, že na to, aby existovala ľudská prirodzenosť, netreba stvoriteľa. Ľudská prirodzenosť, teda súhrn vlastností, ktoré vyčleňujú naše miesto v ríši zvierat (a sú často veľmi podobné vlastnostiam iných primátov a cicavcov), je prirodzeným dôsledkom evolúcie (a zákonitostí genetiky, ktoré boli už aj v jeho dobe veľmi dobre známe). Dokonca ešte počas jeho života, konkrétne v roku 1978, vyšla veľmi významná kniha Edwarda O. Wilsona „On human nature“, ktorá prezentuje jasne a zrozumiteľne enormné množstvo dôkazov o tom, že ľudská prirodzenosť existuje. Táto publikácia okrem iného vyhrala Pulitzerovu cenu a dala vzniknúť sociobiológii, ktorá sa dnes zvykne častejšie označovať ako evolučná psychológia.

Ďalším, podľa mňa chybným, Sartrovým tvrdením je, že každý je absolútne slobodný v tom, ako utvára svoju osobnosť a aký život prežíva. V prvom rade, človek si nevyberá okolnosti svojho narodenia, prostredie, v ktorom vyrastá, zdravie a ani genetické predispozície, ktoré formujú jeho charakter. Človek je do veľkej miery produktom vplyvov vonkajšieho prostredia a svojou slobodnou vôľou na tom môže zmeniť len málo, respektíve nič. Slobodná vôľa totiž neexistuje. Slobodná vôľa je len silným subjektívnym klamom, ale ak chceme byť intelektuálne čestní, musím priznať, že nič také neexistuje. Nervové impulzy v našom mozgu sú formované podľa fyzikálnych zákonov vzhľadom na okolité prostredie a keďže vesmír je deterministický, to ako sa zachováme, je dopredu dané od počiatku vesmíru. Prvotné rozloženie častíc všetko rozhodlo, ostatné je len priamym dôsledkom platnosti fyzikálnych zákonov. Slobodná vôľa sa však dá vyvrátiť aj experimentmi. Ak vedci napoja váš mozog na MRI a dajú vám vybrať si medzi dvoma obrázkami, budú vedieť ako sa rozhodnete skôr, ako vy, vaše podvedomie to určuje za vás. Táto skutočnosť sa dá dobre demonštrovať aj bez použitia MRI na jednoduchom experimente. Vyberte si jedno číslo od plus nekonečna po mínus nekonečno, kľukne to môže byť aj iracionálne číslo, pokúste sa ho vybrať tak, aby ho nikto neuhádol a keď si nejaké vyberiete, skúste sa zamyslieť nad tým, prečo ste si vybrali práve to a nie iné. Odpovedať na túto otázkou pomocou slobodnej vôle je nemožné. To vaše podvedomie určilo, aké číslo si nakoniec vyberiete, tak ako určuje, akú farbu máte radi a akú nie. Keď sa táto skutočnosť rozoberie do detailov, v skutočnosti každý aspekt vášho života kontroluje čisto vaše podvedomie už len tým, že vytvára vaše preferencie. Rozhoduje čo máte a nemáte radi.

Matt Ridley: keď nápady majú sex

Fascinujúca prednáška od Matt Ridleyho, človeka ktorého knihy ma ako prvé nadchli pre evolučnú biológa, naozaj odporúčam pozrieť si , dajú sa v nej zapnúť aj slovenské alebo české titulky a okrem iného sa z nej človek dozvie že obchod je 10 krát starší ako poľnohospodárstvo a nikto na svete nevie ako vyrobiť počítačovú myš. 

           

Namyslenosť vedy

V poslednej dobe som sa niekoľko krát stretol s tvrdením, že  „uctievanie“ rozumu vedie k arogancii. Veda nás vraj robí namyslenými, zabúdame na pokoru a staviame pomníky svojim schopnostiam.  Musím povedať, že s tvrdeniami tohto typu kategoricky nesúhlasím a v skutočnosti zastávam presne opačný názor. Dobrá veda ničí pýchu, ktorú tisícky rokov budovala naša nevedomosť a povery.

Ľudia mali o sebe od nepamäti veľmi vysokú mienku. Prakticky každý kmeň mal vlastné mýty, ktoré hovorili o jeho špeciálnom postavení vo svete. Vo väčšine z nich bolo všetko čo existovalo stvorené práve pre ľudí, najčastejšie práve pre konkrétny kmeň.  Tisícky rokov sme verili, že žijeme v strede vesmíru, že Zem je doska a Slnko, hviezdy a Mesiac nad ňou visia pre náš úžitok.  Bola to práve veda, ktorá najprv ukázala, že Zem je guľatá, potom,  že Slnko sa neotáča okolo nej, ale ona okolo neho a nakoniec, že naše miesto vo vesmíre nie je až také výnimočné, ako sme si mysleli. Ba práve naopak, v porovnaní so zvyškom vesmíru je naša planéta len bezvýznamná štipka prachu roztrúsená medzi hviezdami.  Veda nám zobrala naše privilegované  postavenie vo vesmíre a uštedrila tak ľudskej pýche tvrdý úder, no rozhodne nie jediný. Sme druh, ktorý má pýchu v génoch natoľko, že prakticky každá oblasť vedeckého bádania prichádza do konfliktu s našou namyslenosťou.  Momentálne je asi najvýraznejším bojiskom konfliktu medzi ľudským egom a vedou otázka evolúcie. Ľudia sa od nepamäti dištancovali od zvierat. Tým nemyslím, že by sme sa ich ostýchali využívať, to nie, práve naopak, no vždy sme brali ako samozrejmosť, že my zvieratá nie sme, sme niečo úplne iné a celý zvyšok prírody je tu len pre náš osoh, alebo preto, aby nám spôsoboval problémy.  Tento pocit výnimočnosti sa ešte stále silne prejavuje v našej kultúre napríklad aj tým, že je brané ako urážka, ak označíte nejakého človeka za zviera. Veda nás však učí, že presne to sme, zvieratá. Nie je v tom žiadna urážka, žiadny skrytý význam, len skutočnosť taká, aká je. Dnes žiadny človek pri zmysloch nepochybuje, že patríme medzi cicavce a v nich do užšej skupiny našich príbuzných, primátov. Jediným logickým vysvetlením tohto zjavného faktu je evolúcia a hoci mnohí ľudia sa snažia tvrdiť, že nič také ako evolúcia neexistuje, všetky fakty ukazujú pravý opak. Je to len pýcha a nič viac, čo ľuďom bráni akceptovať tento fakt, ako keby bolo niečo zlé, že sú šimpanzy našimi „bratrancami“ a predkovia našich predkov stovky tisíc generácií dozadu boli aj predkami ich predkov. Nie je žiadna hanba priznať si, že sme čím sme, vedomosť, že sme „len“ zvieratá nás ako ľudí v ničom nezmení. Budeme našťastie, či bohužiaľ, stále úplne rovnakí,  možno len s väčšou ochotou pozerať sa s otvorenými očami na svet okolo nás.

Pár slov na tému " Umenie"

V škole sme mali napísať sloh o umení, vzniklo toto. Možno to nieje plnohodnotný článok ale snáď nieje taký hrozný aby sa nedal uverejniť.

Myslím že pomerne veľa ľudí by sa zhodlo na názore že umenie je snaha vyjadriť pocity ktoré sa bežnou rečou opísať nedajú, navodiť atmosféru pre ktorú neexistujú tie správne slová. A od tejto definície umenia sa odvíja aj môj vzťah k nemu, považujem umenie za dôležitú súčasť emocionálneho života človeka, za dôležitú súčasť charakteru. Človek bez umenia prežije ale pri dlhšom rozhovore s ním začnete pociťovať že jeho osobnosti niečo chýba.

Nie je však umenie ako umenie. A hoci vo všeobecnosti je bežne rozšírený názor že je nemožné, definovať  čo je to dobré umenie, keďže každý máme iný vkus, neznamená to že každé je dobré, pretože na rozdiel od toho dobrého, to zlé sa už definovať dá.

Zlé umenie nie je inovatívne, používa výrazové prostriedky a metafory ktoré už niekde použité boli, čím menej sú originálne tým viac daná práca zapadá do kategórie zlého umenia. To že umelecké dielo z pred sto či dvesto rokov je všeobecne považované že veľmi hodnotné  neznamená že to isté by platilo aj keby autor prišiel s podobným dielom dnes, väčšinou by práve naopak bolo považované za zlé už len preto že používa výrazové prostriedky ktoré za posledné desaťročia boli použité nespočet krát. Dá sa povedať že existuje jediná situácia kedy dielo s neoriginálnymi výrazovými prostriedkami môže byť kvalitné a tá nastáva ak sú použité v nezvyčajnom kontexte. Ten však musí dávať zmysel.

Ďalší zo znakov nekvalitného umeleckého diela, je keď dielo alebo  jeho časti proste nedávajú žiadny zmysel. Nedostatok vnútornej kohézie je častí jav, obzvlášť u literatúry. Používanie slov  len kvôli forme , bez toho aby mali akýkoľvek iný význam, je znak zlej literatúry s ktorým sa človek môže stretnúť skoro denne. Napríklad  v mnohých básňach využívajúcich rým by bolo lepšie, porušiť ho ako do nich vložiť slovo ktoré tam evidentne je len preto že autor nevedel prísť na  žiadne iné ktoré sa by sa rýmovalo. Braková literatúra často využíva priveľa násilia a sexu. Neberte ma zle násilie a sex k literatúre patrí a hrá často veľmi dôležitú úlohou. Musí však mať nejaký zmysel, nemalo by byť používané len ako barlička ktorou chce autor udržať pozornosť pretože nemá čím iným zaujať.

Osobne zastávam názor že umenie by malo by koncentrované. Každé slovo , každý ťah štetca, každý tón ktorý nepridáva nový význam, nedotvára atmosféru či neumožňuje pochopiť dielo v inej ako tej najjasnejšej rovine je proste chybou. Nemám nič proti veľkým dielam ale v prípade že sa dajú pretvoriť do diela malého a zmysel sa zachová originál je zlý, zbytočné plytvanie miesta neuznávam ani v literatúre. Nemá zmysel poschovávať pár zaujímavých myšlienok medzi desiatky bežných je možné vybrať len tie zaujímavé a dať ich do kopy.

Existujú desiatky špecifických chýb v umení o ktorých by sa dalo rozprávať.  No myslím si že podstatná väčšina z nich sa dá vyvodiť z troch základných zásad. Dobré umenie je originálne, má svoju vnútornú logiku a je koncentrované. Umenie ktoré tieto kritéria nespĺňa dobrým umením nie je. A zlé umenie vlastne ani nie je umení.

Užitočné GMO

Posledné roky je naša spoločnosť plná ľudí, ktorí hovoria o škodlivosti geneticky modifikovaných organizmov  (GMO), pričom mnohí sú radikálni až natoľko, že hovoria o potrebe ich úplného zakázania. Čo však geneticky modifikované organizmy vlastne sú? 

Do kategórie GMO spadajú všetky organizmy, ktorých genetická informácia bola nejakým spôsobom pozmenená prostriedkami genetického inžinierstva. Mnohí  ľudia majú mylnú predstavu, že do tejto kategórie patria len rôzne druhy poľnohospodárskych plodín, špeciálne upravených na vyššiu odolnosť,  väčší obsah živín a podobne.  V skutočnosti  sú však najbežnejšie geneticky upravovanými organizmami  baktérie, pričom pre medicínu a niektoré odvetvia priemyslu majú priam nenahraditeľný význam.

 Myslím si, že skoro každý vo svojom okolí pozná aspoň jedného človeka, ktorý trpí napríklad cukrovkou a je odkázaný na inzulín. Viete, inzulín nerastie na stromoch, teda rozhodne nie bežne. Teoreticky by síce bolo možné nejaký strom upraviť tak, aby ho produkoval, na tento účel je však oveľa výhodnejšie využiť baktérie. To je nakoniec už od roku 1982 aj bežnou praxou. Inzulín však nie je jediná látka zachraňujúca životy, ktorú dokážeme jednoducho a účinne získavať práve vďaka  geneticky upraveným baktériám.   Napríklad hemofília, známa X-recesívna choroba, ktorá bola kedysi  synonymom smrti, je dnes tiež liečiteľná. A to najmä vďaka mikroorganizmom, ktoré sme pozmenili tak, aby pre nás produkovali zrážacie faktory krvi,  ktoré sa bežne u pacientov trpiacich týmto ochorením netvoria. Okrem týchto dvoch príkladov by sa našli mnohé ďalšie, kde GMO bezpochyby životy zachraňuje a zlepšuje ich kvalitu. Myslím si preto, že by sa len ťažko našiel dobre informovaný človek, ktorý by pochyboval o ich  prospešnosti a nenahraditeľnosti v medicíne.

Produkty geneticky modifikovaných mikroorganizmov však tiež už dlhé roky nachádzajú veľmi dobré uplatnenie aj v priemysle. Za zmienku stoja napríklad baktérie, v ktorých sa syntetizujú proteázy často využívané ako enzýmové prísady v pracích práškoch.  Rovnako získané amylázy a glukózo-izomerázy  sú využívané na prípravu fruktózy, ktorá sa používa ako potravinárske sladidlo. Na výrobu syrov sa používa proteín renín (kedysi bol extrahovaný zo štvrtého žalúdku hovädzieho dobytka). V priemysle sa proste využívajú mnohé látky získané pomocou GMO na veľmi rôznorodé účely a v budúcnosti môžeme očakávať, že sa ich bude využívať stále viac. Niektoré štúdie dokonca naznačujú,  že časom možno budeme rovnakým postupom získavať napríklad aj benzín, či iné palivá (odkaz Tu) .

V súčasnej dobe, hoci si to mnohí ľudia neuvedomujú, sú geneticky modifikované organizmi nenahraditeľnou  súčasťou mnohých oblastí, ktoré priamo, či nepriamo zasahujú do života bežných ľudí a zlepšujú jeho kvalitu. O to smiešnejšia je ich kritika od ľudí, ktorí sa často javia ako neinformovaní. Je faktom, že GMO priamo či nepriamo zachránili  za posledné desaťročia milióny životov a ušetrili obrovské kvantá peňazí. Tým nechcem povedať, že GMO by malo byť chránené voči kritike, to ani náhodou. Iste sú niektoré aspekty tejto technológie, ktoré sú v spojitosti potenciálnym rizikom, napríklad pre biodiverzitu. Treba však brať ohľad na to, že nie je GMO ako GMO a hoci v niektorých prípadoch môžu existovať oprávnené námietky (to, že môžu neznamená, že vždy sú), hlavne čo sa týka ich vplyvu na ekosystémy, do ktorých sa zakomponujú, u iných je kritika natoľko neopodstatnená a zle podložená, že nemôže ísť o nič iné, ako zmes neinformovanosti a predsudkov.

Zdroj: Snustad D. P., Simmons J.P.:Genetika. Brno: 2009, 864 s. ISBN 978-80-210-4852-2
    s. 106 – krvné zrážacie faktory ako produkt GMO
    s. 520 – inzulín schválený pre použitie v roku 1982 a priemyselne využívané produkty GMO