Užitočná kritka

     Možno to niekomu príde ako nesmierne podivné, ale za jeden z najdôležitejších impulzov pokroku  považujem kritiku. Objektívna kritika pomáha v každej oblasti života. Predsa len na to, aby sa dalo zlepšovať, je potrebné  hlavne vedieť, kde konkrétne sú chyby a nedostatky. Problémom však je, že vo všeobecnosti ľudia väčšinou kritiku vôbec nevedia znášať, a aj keď je vecná a dobre myslená, veľa z nás si ju, minimálne v prvom momente, vysvetlí skôr ako osobný útok, a tak sa neraz stáva, že v mnohých oblastiach života ostávajú chyby prehliadané len preto, že tí čo si ich všímajú, sa na ne boja poukázať, aby nebodaj niekoho neurazili. Samozrejme, nie každá kritika je objektívna, či vôbec zmysluplná, no neexistuje oblasť vedy a života ako takého, kde by bolo možné dosiahnuť pokrok bez existencie akejkoľvek kritiky. A tak ma nesmierne mrzí, že stále existujú témy, ktoré sú vo väčšej časti populácie voči kritike skoro imúnne, či oblasti, ktorých kritizovanie je považované v niektorých končinách za trestné a u nás minimálne za spoločensky nevhodné.

     Jednou z takýchto oblastí je napríklad náboženstvo, čo je veľmi zvláštny fenomén hlavne preto, že náboženstiev existujú a existovali doslova tisícky, a vzhľadom na to, že  bohovia sa medzi sebou väčšinou nemajú veľmi radi a  každé náboženstvo tvrdí niečo iné, je viac ako očividným faktom, že všetky pravdu mať nemôžu a vlastne ju nemusí mať ani jedno. Kritika pritom nikomu nezakazuje veriť čomu len chce a kým sa nepreženie do extrémov, tiež určite nikomu neubližuje. Prináša akurát iné pohľady na vec, ktorých sa pravda predsa nikdy báť nemusí.  O to divnejšie sa mi javia prípady, v ktorých sú ľudia odsúdení, poslaní do väzenia za obyčané vyjadrenie svôjho nesúhlasu (napríklad tu ), či prípad indického skeptika, ktorého chcú súdiť za to, že odhalil skutočnosť, že „zázračné voda kvapkajúce z nôh sochy Ježiša" bola v skutočnosti len voda, presakujúca z blízkej poškodenej kanalizácie.

     Do podobnej pozície sa v závislosti od krajiny a komunity dostali aj rôzne iné inštitúcie či názory. Niekde Vami budú opovrhovať za kritizovanie alternatívnej medicíny, inde za kritiku Greenpeacu a inde samozrejme pre pokus o kritizovanie miestnej vlády. Jedna vec sa však nikdy nemení, ak nie sme ochotní počúvať žiadnu kritiku, sme odsúdení k stagnovaniu. To, že objektívna kritika pomáha, dobre vidno napríklad aj na rýchlom vedeckom pokroku posledných desaťročí. Vedci sú totiž voči sebe prudko kritickí. Každý sa snaží nájsť chyby v starých interpretáciách dôkazov, postupoch, či zaužívaných názoroch, pretože jedine tým sa dá zabezpečiť, že sa naše znalosti neustále vylepšujú, že chybné myšlienky sú rýchlo odhalené, a aj tí čo nechápu čo je objektívna kritika, sa pomerne rýchlo odsúvajú bokom.

Neprirodzené?

Množstvo aktivistov, a všeobecne ľudí, zvykne tvrdiť, že ľudské správanie v takej, či onakej oblasti, je z rôznych dôvodov neprirodzené. Hovoria, že je proti prírode, keďže v tej by sa niečo podobné nikdy nestalo a my ako bytosti, ktoré sú na prírode závislé, a sú jej súčasťou by sme mali pochopiť, že príroda iste vie, čo je pre nás správne. Samozrejme málo ľudí, čo sa oháňa takýmito frázami, sa po ich dopovedaní urýchlene vracia do svojej jaskyne, aby im náhodou nezhasol oheň…( je vlastne podľa nich prirodzený ten oheň?)

V skutočnosti je základnou chybou tohto argumentu práve prehliadanie faktu, že človek a ľudská spoločnosť ako taká, je nepochybne súčasťou prírody. Ak nejaké vtáky zmenia svoju migračnú trasu, nikto to nebude nazývať neprirodzeným. V prírode existujú stovky rôznych príkladov na zmenu návykov zvierat či rastlín. Človek je v svojej podstate tiež len zviera, a preto nevidím dôvod, prečo sa na seba pozeráme tak odlišným pohľadom. Sme súčasť prírody a robíme len to, na čo sú naše telá stavané. Nič viac totiž robiť nezvládneme, preto nemôžeme robiť nič, čo by nebolo prirodzené. Samozrejme naše počínanie nebude vždy správne, existujú predsa prirodzené, no nesprávne rozhodnutia. Napríklad niektoré druhy rýb požierajú vlastné ikry, logické a asi ani správne to od nich práve nie je, ale prirodzené áno…

PS: Tento článoček je pár rokov starý, pochádza z môjho prvého neúspešného pokusu o blogovanie.

Bertrand Russell rozhovor o náboženstve (video)

Kedysi dávno som sa pokúsil preložiť rozhovor s Bertrandom Russellom o náboženstve (tu). Dnes som z môjho prekladu spravil titulky, pridal ich k originálnemu videu a zavesil to na youtube.

Ak sú problém fundamentalisti, chyba musí byť aj vo fundamente.

Prakticky vždy, keď sa v mene takého či onakého náboženstva vykoná niečo hrozné a niektorí ľudia sa, podľa mňa vcelku oprávnene, začnú pýtať, či chyba nemôže byť v samotnej ideológii, prakticky všetky médiá a politici odbijú takéto otázky vetou, „Problém nie je v náboženstve, problém je vo fundamentalistoch,“ a to ma vždy rozčúli. Ak by si totiž ľudia, ktorí argument tohto typu používajú, vyhľadali význam slova fundamentalista v slovníku, zistili by, že toto tvrdenie je oxymoron.

Slovo „fundamentalizmus“ bolo odvodené z latinského slova „fundament“ teda základ, podstata. Fundamentalista je podľa definície tohto slova proste človek, ktorý urputne dodržiava základné princípy danej ideológie, v prípade náboženstiev často zveruje všetku autoritu posvätným textom a zvykne ich vykladať doslovne. Ak je teda niekto fundamentalista v náboženstve, ktoré hlása toleranciu, mier a lásku, musí nevyhnutne aj on/ona zastávať tieto hodnoty,  inak nie je fundamentalistom. Ak však bytie fundamentalistom spraví z niekoho automaticky netoleratného sexistu ochotného zabiť ľudí nezdieľajúcich jeho presvedčenie, chyba musí byť vo fundamente, teda danom náboženstve, či presnejšie v základných spisoch, z ktorých vychádza. Keď niekto vraví, že problém nie je v náboženstve, ale vo fundamentalistoch, odporuje si, problém je buď v oboch alebo ani v jednom.

A tak prosím, ak sa budete niekedy rozprávať o náboženskom násilí v severnom Írsku, bombových atentátoch v Londýne či Madride, prípadne útoku na dvojičky, či niečom, čo bude v danej dobe aktuálne a niekto prehlási, že problém sú len tí fundamentalisti, povedzte mu, že asi chcel použiť iné slovo, možno chcel povedať, že problém je v ľuďoch, ktorí si dané náboženstvo vykladajú, či v tých, čo dávajú do popredia len isté časti a na iné zabúdajú (aj keď mám dojem, že to robí väčšina), no ak si naozaj myslí, že je problém vo fundamentalistoch, potom by to znamenalo, že je chyba aj v ideológii.

To je pekné ale z kadiaľ to máte?

Nerád kritizujem prácu iných ľudí, ale sú témy, ktoré sú pre mňa natoľko dôležité, že si proste neviem pomôcť. A rovnako je tomu dnes, keď sa chystám kritizovať najväčšie slovenské média v tom, ako píšu o vede. Nemienim písať dlhý článok opisujúci v mnohých bodoch biedu slovenskej žurnalistiky, to ako novinári nezodpovedne z kontextu vytrhávajú vety, ktorým asi ani nerozumejú a napíšu o hocijakej senzácií bez toho, aby sa čo i len pokúsili overiť si, že je to pravda, to všetko nechám pre iné články a iných ľudí. To čo chcem kritizovať je trápny zlozvyk, drzosť, ktorú by si človek nemohol dovoliť ani v seminárnej práci na vysokej škole, a to konkrétne písanie článkov o vede o objavoch iných ľudí bez toho, aby autor článku uviedol jediný zdroj, z ktorého pri jeho tvorbe čerpal.

Možno sa pozastavujete nad tým, prečo sa nad niečím takým, ako je uvádzanie zdrojov, vôbec rozčuľujem, no je v tom viac, ako len nejaká posadnutosť konvenciami či slušnosťou. Ak niekto napíše článok napríklad o nejakom novom vedeckom objave a nenapíše zdroj, z ktorého čerpal, túto informáciu je často veľkým problémom  zistiť(musíte si pracne hľadať ten zdroj sami), či nie je daný článok len výplodom fantázie jeho autora. Bez zdroja je tiež skoro nemožné zistiť, či autor danú štúdiu dobre pochopil, nevytrhol informácie z kontextu a podobne. Človek by očakával, že s takýmto prístupom sa stretne len v rôznych bulvárnych plátkoch, ale na Slovensku je to tak aj v novinách, ktoré sa inak aspoň snažia tváriť ako tak seriózne.

Napríklad denník SME produkuje kopu článkov, u ktorých je naozaj ťažko veriť, že pochádzajú z nejakého seriózneho zdroja a verí sa tomu ťažko aj preto, že tam žiadny zdroj uvedený nie je. Klasický príkladom takéhoto článku je napríklad týchto pár riadkov o tom ako vedci že-vraj zistili prečo dážď vonia. Zaujímavé je, že na túto tému sa mi síce nepodarilo nájsť žiadnu štúdiu publikovanú v posledných rokoch, ale zato som našiel oveľa podrobnejšie a oveľa staršie články o tom, prečo dážď vonia, napríklad tu je jeden taký už dvanásť rokov starý.

Ale aby som nekritizoval len SME, ostatní v tom nie sú o nič lepší. Taká Pravda si tiež nerobí hlavu s uvádzaním zdrojov. V tomto článku sa spomína, že vedci vyvinuli nový "najľahší materiál na svete", zdroj síce neuviedli, ale aspoň spomenuli, na akej univerzite sa tak malo stať a tak nebol problém nájsť zdroj, z ktorého čerpali (navyše som článok, z ktorého vychádzali čítal dávno pred ich článkom). Autor evidentne čerpal z tohto článku, ktorý vyšiel o 8 mesiacov skôr a jeho autori už boli dostatočne schopní, aby uviedli pôvodný zdroj, ktorým je táto štúdia uverejnená v Science. Tento konkrétny prípad z Pravdy (hoci na Slovensku úplne bežný) je o to smutnejší, že podstatná väčšina textu je prakticky totožná s anglickým originálom, no autori aj tak neuznali za vhodné uviesť ho ako zdroj.

Na druhú stranu ma veľmi pozitívne prekvapili aktuality sk, od ktorých som to   vôbec neočakával. Ich články síce stále neobsahujú priamy odkaz na zdroj, ale aspoň uvádzajú, kde bola daná publikácia, z ktorej vychádzajú, publikovaná a mená autorov, čo veľmi uľahčuje vyhľadanie danej štúdie. Ako príklad môže poslúžiť napríklad tento článok, nájsť jeho zdroj mi trvalo len chvíľu a môžte si ho pozrieť tu.

V ostatných médiách je, podľa toho čo som videl, situácia buď podobná alebo horšia ako v SME a Pravde. Hoci by som mohol ešte dlho pokračovať v písaní  týmto spôsobom, myslím, že na účel môjho osobného posťažovania sa, to hádam v takomto rozsahu stačí. Pointa toho, čo som chcel týmto článkom povedať sa dá zhrnúť do pár slov. Ak chcete písať o vede, uvádzajte zdroje, inak máte charakter najhoršieho bulváru.